HryProDivky.cz
World of the LOTRhead
Nenávidím zradcov #2
Cc, takže, dneska sme boli na terénnom pozorovaní- tu je ďalší diel.
Sedela som v triede. Učili sme sa iba prvú hodinu- JAY! Prechádzala som sa po triede, keď vošla Sarah, a letela som k nej. Išla ku dievčatám, medzi ktorými bola aj Nina(akoby nie). Odvrátila som sa, keď som začula, ako Nina hovorí niečo v tom zmysle:
,,Ale keď on ma nechce..."
Nesmela som si robiť priveľké nádeje. Možno rozpráva o úplne niečom inom, na čo myslím. A možno aj nie.
Pokrčila som plecami, sadla si na svoje miesto a začala som krútiť mojim červeným spinnerom. Sarah prišla ku mne.
,,Ukáž..." vytrhla mi ho z ruky.
,,Dosť mi hučí, zasekol sa mi v ňom vlas," odvetila som.
,,Veď vyber ten stred!" povedala Sarah po márnych pokusoch vytiahnuť vlas zo spinnera.
,,Keď sa nedá..." vzdychla som, keď som sa snažila červené koliesko zo stredu vytiahnuť.
,,Nemáš niečo pevné a úzke? Nožničky?" opýtala sa Sarah a načiahla ruku. Poslušne som jej do nej vložila modré nožničky. Chvíľu sa Sarah babrala s nožničkami a spinnerom, keď sa jej nakoniec podarilo vypáčiť koliesko, vrátane rubovej strany. Sarah vytiahla vlas, a pozerali sme sa na točiace sa okrúhle ložiská.
,,Wow..." zašepkala Sarah.
,,Také...magické!" uškrnula som sa. Sarah opravila spinner a zakrútila ním.
,,Teraz by už mal fungovať..." podala mi ho. S vďačným pohľadom som na ňu pozrela a točila som ním. Išiel oveľa ľahšie, ako inokedy.
,,Už ide ľahko, vďaka," povedala som, ale v tom do triedy vošla učka literatúry, a ja som šupla spinner do tašky.
Hodina sa výnimočne nevliekla. S poznámkami som zaostávala, a keď sme si čítali dramatický príbeh, aj sme sa zasmiali nad jednou frázou, a ja som namiesto ,Predel' prečítala ,Prdel'. Na konci hodiny som so Sarah zbehla na vecko, kde sa prezliekla a ja vycikala. Na druhej hodine sme vyrazili na terénne pozorovanie z bioly a geošky.
Prvých pár minút sme sa prechádzali po areále školy. Ale keď sme prešli cez mesto a vyšli sme na most, ktorý sa týčil nad riekou, Dajana začala dobiedzať:
,,Ty myslíš na svojho Sama, čo?" uškŕňala sa.
,,Prestaňte, už ste s tým trápni! Všetci!" rozhodila som rukami.
,,Nepopieraj!"
,,DOSŤ! JA DOŇHO NIESOM!" zakričala som. Došli sme ku temnému výstupu na vrch. Tu Sarah niečo povedala, a ja som uštipačne odpovedala.
,,Lucy, ty čo si?" spýtala sa Sarah, mávajúc si rukou pred čelom. Nechápavo som na ňu pozrela.
,,Čo som..."
,,Hm, Lucy, ty si frajera tak skoro nenájdeš..." poznamenala Dajana s úškrnom. Nechápala som, čo sa s ňou stalo. Veď pred pár mesiacmi, asi tam dvoma-troma, to bolo milé, veselé dievča, čo pri každému vždy ochotne držalo. Čo sa ale s ňou stali teraz...
,,A čo som, preboha, také povedala?!" adrenalín sa vo mne búril.
,,Niiič..." mávla Dajana rukou.
,,Nie vôbeec, inak by sa Sarah nerozháňala rukou pred tvárou, ako keby mi šibalo!" odvrkla som.
,,Veď nič..." zamrmlala Dajana. Dala som jej preto pokoj.
Učka sa ďalej vypytovala, aké stromy vidíme, opisovala nám ich znaky, ako ich spoznať, ale ja som všetko počúvala len jedným uchom. Druhá polovica mozgu rozmýšľala o dôvode, prečo mnou všetci opovrhujú. Tým frajerom myslela Dajana to, že si na mňa všetci ukazujú prstom, či čo?
Cestou sme si mali zo zeme zbierať šišky,vetvičky, ihličie, listy a kôru zo stromov. Ja som si ako prvú zobrala zo zeme šištičku, ktorú som, ako inak, pomenovala Kvetka. Dajana sa na tom dobre zasmiala, že musím všetkému dávať meno. Čo ona o mne vie?
Ako druhú som zobrala zo zeme vysušenú bukvicu, ktorej som dala meno Neymar Junior. Podľa toho futbalistu. Ďalej som zdvihla suchý list z duba, ktorému prischlo meno Messi. A nakoniec. odlúpnutá kôra- tiež z dubu- ktorá sa volala Suarez.
Na prestávke mi všetci pojedli muffiny a bábovku, ktoré doma upiekla mama. Mne ostala posledná banánovo čokoládová bábovka. Nina Proshamová vravela, že potrebuje cukry. Na energiu. Valentina, ktorá svoj postoj voči mne po olympiáde z dejepisu rapídne zmenila, ale už sa dávala do poriadku, sa do mňa znova pustila. Cítila som sa strašne odvrhnutá.
Pokračovali sme. Minuli sme papraď, ktorú som si neodtrhla, ale dala som jej meno Škrtel. Potom okolo lopúchov, ktoré som pomenovala Weiss.
Učiteľka začala ukazovať okolité vrchy, keď sme sa doplazili na rozhľad toho nášho.
,,Tu máme Stráže, tam dole sú..." a začala vymenúvavať obce, dediny a mesto.
Ozval sa hukot. Nad nami tesne letelo lietadlo, pristávalo do jednej z dedín. Všetky hlavy sa otočili.
,,...A tu máme lietadlo," ukázala učiteľka, a všetci sa zasmiali. Zahájili sme zostup dole strmým kopcom.
Keď sme zišli dole, vošli sme do parku a my tri- ja, Dajana, a Nathaly sme si sadli na obrubník. Na koleno mi pristál nádherný biely motýľ so zamodrenými krídlami pri telíčku. Pomenovala som ho Kazimír. Všetky tri sme sa na tom mene smiali, ale pristalo mu to.
Nakoniec sme prišli ku supermarkete, kde nám učky dali rozchod. Jedna kráčala s niekoľkými na obed a druhá išla nakupovať.
Ja som došla domov, a večer som bola od piatej do jedenástej sama doma, a od deviatej do tej jedenástej aj s mojou veľkou fenkou zlatého retrievra Angie.
