HryProDivky.cz
Nenávidím zradcov II (#2)
Takže ahojte, je tu ďalšia časť, takže... R.I.P moje predslovy.
ENJOY!
Vystúpila som z auta a zamierila k vchodu na dopravnom ihrisku. Vošla som do školy a vnútri čakalo množstvo ľudí. Malo sa konať účelové cvičenie, takže som si doma psychicky pripravovala nohy.
Hneď nato sa všetci presúvali von, a ja som len pretočila očami. Sotva som sa stihla objať s Nicollette. Tak som sa teda s ostatnými vrátila do tej kosy.
Ostávala som pri dievčatách z A-čky. Pozdravila som niekoľké baby a zababušila sa hlbšie do vetrovky.
Nečakali sme dlho a vyrazili. Akosi som v duchu cítila, že sa sotva doplazím na odpočívadlo, nieto ešte hore na vrch.
Väčšinu cesty som mlčala, a len počúvala rozhovor triednej s ostatnými dievčatami. Keď odrazu sme zastavili, a mala som čo robiť, aby som nepreletela cez Adrianu.
,,Nehovorte mi, že sme sa stratili!" zavrčala som smerom k učiteľke. Boleli ma nohy, lapala som po dychu, a ešte k tomu toto...
,,Ehm... choďte sa niekto spýtať toho uja, či ideme správne!" triedna ukázala niekde ponad moju hlavu a otočila som sa. Po ceste kráčal nejaký ujec, chcela som s ostatnými bežať za ním, ale akosi som si to rozmyslela.
Tak sme teda túrovali ďalej, keď sa konečne objavila civilizácia! Vydýchla som si, a prekvapilo ma, keď sme sa objavili pri kúpalisku, na ktoré často cez prázdniny chodím.
,,Alice?" naklonila som ku kamarátke hlavu. Otočila sa.
,,Tu sme raz boli s táborom... tam hore. Pri tej reštike či čo to je. A tam... na lavičke boli zavesené gate..." uškrnula som sa.
,,Ou, vrr-rr..." zasmiala sa Alice svojim charakteristickým smiechom a smiala som sa tiež. Ktovie prečo som mala pocit, že ani spolovice nepočúvala, čo som jej povedala.
Ešte sme skočili s Ninou Lorianovou (áno, prekvapivé, však?) na toaletu a- poďme nazad!
Cesta späť bola veselšia. Išla som bok po boku s Nicollette a smiali sme sa, pričom sme počúvali piesne, ktoré púšťali ôsmačky z repráku. Tá nová ôsmačka si akosi do vlasov privodila žuvačku. A pri tom sa ma dneska už druhá osoba pýtala, či nemám nožnice!
Nepochopila som pointu tejto túry- ísť najprv tam- a hneď naspäť? Aký to má význam? Len čo ma nohy bolia čoraz viac a viac. Ale na tie makové slané kolieska som sa nevedela... no... vychutiť? Vynadívať asi nie... no. Konieckoncov, objavili sme v tom sáčku akéhosi chrobáka, a hneď ma prešla chuť.
V chodidlách ma pichalo ako šialené. Konečne som uvidela známy blázinec a sadla som si na múrik, pričom som vytočila mamkine číslo. O chvíľu po mňa prišli obidvaja rodičia, zobrali sme so sebou Matthewa Standbuildinga, s ktorým som hodila pokec.
Doma som si na stránke školy vyhľadala siedmu C. Pozrela som si zoznam- takmer ma porazilo! Kde- je- Matthew- Swag?! Nehovorte mi, že išiel na nejakú inú školu! Okrem toho- nevšimla som si ani Damianove a Danielove meno! Tí traja... existuje nejaká športová stredná škola? Možno išli zo základnej na strednú skôr... ale neurobili by prijímačky, nemajú práve najlepšie známky! To bude zjavne tak, že išli na školu, ktorá im je bližšie. Konieckoncov, Matthew je od našej školy vzdialený pätnásť kilometrov...
Vzdychla som si. Konečne pekný, a dokonca ešte aj milý chlapec, a takto sa to skončí... dokonca aj bol športovec! Uvidím ho ešte vôbec?
Takže sad and true story bro and sis...
ČUS!
