The Book of Dead Girl

God of Death - Kapitola 7

Prvé slnečné lúče, ktoré sa vkradli do zaprášeného priestoru izby, ma pošteklili na nose. Moja tvár sa skrivila do mierneho úškľabku a ja som bola donútená prevrátiť sa na druhú stranu.

Avšak môj bezsenný spánok netrval dlho vďaka Daisy, ktorá začala hlasno štekať pod mojim oknom.

Naštvane som otvorila oči a rozhliadla sa po slnkom zaliatej izbe. Premýšľala som či je dobrý nápad vyliezť z postele, ale moje rozhodovanie urýchlilo nepríjemné zaškŕkanie v bruchu. Lenivo som sa posadila na posteli a nechala si do tváre spadnúť pár prameňov červeno - čiernych vlasov. Ponaťahovala som sa a nohy prehodila cez okraj postele. Chodidlá sa opatrne dotkli studenej podlahy a ja som sa bez akéhokoľvek zaváhania vyšvihla do stoja.

Kašlala som na papuče pohodené pri posteli a pomaličky som si to mierila po schodoch až dolu do kuchyne.

Už z obývačky bolo počuť hlasný smiech celej našej rodiny. Rýchlo som hodila pohľad na staré drevené hodiny položené na mramorovom krbe. Pozlátené ručičky ukazovali pol desiatej, takže mi bolo jasné, že som si pospala o niečo dlhšie než som mala vo zvyku.

Potichu som sa vkradla do priestornej kuchyne, ktorá bola zariadená do provensálskeho štýlu a od jedálenskej časti bola oddelená malým ostrovčekom. Pozrela som sa smerom ku stolu a jediný kto mi venoval pozornosť bol Rayan, ktorý sa tvárila dosť nervózne.
Rýchlo som otvorila skrinku a načiahla sa po kvetinovú misku na najvyššej poličke a tak zakryla hornú časť svojho tela.

"Dobré ránko spachtoš." začula som smiech vlastnej matky a na sebe zacítila niekoľko pohľadov rodinných príslušníkov.
"Dobré." zamrmlala som nevrlo a konečne zachytila okraj misky končekmi prstov. Položila som ju na kamennú kuchynskú dosku a zavrela dvierka skrinky.

Naraz hlasy ustali a vzápätí sa ozvalo hlasné cinknutie padajúceho príboru.
Nezaujato som preskúmala prekvapené tváre ako mamy tak aj babky.
"Deje sa niečo?" spýtala som sa kľudne akoby som netušila čo sa včera stalo s mojimi vlasmi.

Keď mi ani po chvíli nikto neodpovedal, mykla som plecami a načiahla po krabici vanilkových lupienkov a nasypala si ich do misky. Zobrala som ju a sadla si na voľné miesto vedľa Rayana. Bolo na ňom vidieť, že je značne nervózny a nehovoriac o tom, že ho prezrádzal jeho malý zlozvyk, ktorý robil vždy, keď niečo pokašlal.

"Ryan, ja som vedela, že ti niečo také nemám dovoliť!" tvár tety Anji nadobudla veľmi naštvaný výraz.

"Ale-"

"Čože?! Nehovor mi, že toto bol Rayenov nápad! Mala by si si lepšie vychovať vlastné deti!" vyštekla mama na sestru.

"Ty mi o tom niečo hovor! Veď tvoje dieťa sa nevie ani samo o seba postarať! Stále jej skáčeš za riťou a toleruješ jej každú blbosť čo spraví!" bodlo ma u srdca, keď som si vypočula slová od vlastnej tety. Silno som zaťala zuby a škaredo sa pozrela na ženu sediacu predo mnou. Keby som mohla tak tú fuchtľu na mieste zadusí.

Heh, to sa necháš rozhodiť nejakou zakomplexovanou štyridsiatničkou? Len sa na ňu pozri. Manžel jej pri prvej vhodnej príležitosti zdrhol a nechal jej na krku štyri deti, o ktoré sa nevie ani postarať.

Šokovaná vlastnými myšlienkami som sa pomaličky zosunula na stoličke. Neprítomne som upierala zrak pred seba a nevnímala narastajúcu hádku dvoch žien len kúsok odo mňa.

Ako som si toto mohla myslieť o vlastnej tete?

Spytovala som sa samej seba.
Nedávalo mi to zmysel. Nikdy som si o tete Anji nič zlé nemyslela, ale táto myšlienka mojou hlavou prebleskla akoby nič.

"A DOSŤ!" z môjho tranzu ma prebralo silné tresknutie ruky o stôl. Všetci sa pozreli smerom odkiaľ zvuk prichádzal. Mike sa týčil nad stolom ako nejaký Boh a jeho výraz pripomínal skôr rozzúreného býka a nie človeka. Z hnedých očí mu sršal akýsi druh hnevu a bolo na ňom vidieť, že sa len tak tak drží. Mama a teta Anji sa pomaly posadili na svoje miesta a nepovedali už ani slovo.

"Ďakujem, že ste konečne zmĺkli. A ak teraz dovolíte pôjde si von prevetrať hlavu, aby som sa ukľudnila." Mike odsunul stoličku a ráznym krok vyšiel von z kuchyne. O pár sekúnd sa ozvalo hlasné tresknutie dverí.

"Asi by som mala ísť za ním." mama sa už, už dvíhala, ale ja som ju predbehla. So slovami, "radšej pôjdem ja," som prebehla obývačku, v predsieni si nazula tenisky a vyšla von. Mike sedel opretý o strom, ktorý dominoval obrovitánskemu dvoru, a pohľad mal upretý do neznáma. Musela som sa tomuto výjavu zasmiať, pretože mi pripomínal pubertiaka, ktorému rodičia prečistili poriadne žalúdok.
„Si v poriadku?“ čupla som si vedľa neho. Mike sa na mňa pozrel, povzdychol si, avšak neodpovedal mi.
„Mike?“
„Všetko je v pohode, jasné. A teraz by som bol rád, keby si odišla.“ vôbec sa na mňa nepozrel. Zamračila som sa, ale nemala som v plánu nikam odísť. Za každú cenu som chcela zistiť, čo mu je. Nejako podvedome som tušila, že hádka medzi mamou a tetou s tým nemá nič spoločné.
„Nemyslím si, že je všetko v pohode. Nikdy si sa takto nechoval.“ naklonila som hlavu mierne na bok.
„Ani ty si sa tak nikdy nechovala! Izzy nič v zlom, ale mám pocit, že od tejto doby čo si vyšla z nemocnice si sa akosi zmenila. Nehovoriac o tom, že týmto si moju domnienku potvrdila.“ Mike sa na mňa zamračil a ukázal na moju hlavu.

Nie Izzy, ty si sa nezmenila. Len oni ťa nedokážu prijať takou akou si.

„To nie je pravda!“

„Tak prečo si to urobila?“

„Chcela som len trocha zmeniť účes.“ povedala som a chytila premeň červených vlasov.
Mike si povzdychol a svoju pažu obtočil okolo môjho tela.
„Aspoň si sa o tom mala poradiť zo svojou mamou.“ zasmial sa a pritisol si ma viac ku svojmu telu.

Musíš mu prestať veriť. On ťa raz určite podrazí. Tak ako všetci.