HryProDivky.cz
Another - Prológ
Popis:
,,Nebojujem o moc a nadvládu, ale ani o mier. Ja bojujem za uznanie."
Je ťažké získať si najvyššie postavenie, keď vás nikto nerešpektuje. Hlavne na takom mieste, kde je rešpekt potrebný. Kde nikto netoleruje vašu odlišnosť od ostatných.
Preto musí mladé dievča dokázať, že nezáleží na vzhľade, ale na tom akou osobnosťou v skutočnosti dokážete byť.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Trblietajúcu sa nočnú oblohu, zatienili ťažké temné mračná. Mesačný svit, ktorý doteraz osvetľoval cestu zmizol a všetko sa ponorilo do temného závoja noci.
Postava kráčajúca po prašnom lesnom chodníku bola nateraz vystavená veľkému nebezpečenstvu. Démoni skrytý medzi kmeňmi stromov vyčkávali na správnu príležitosť zakúsnuť sa do chutného ľudského mäsa a tak získať aspoň kúsok energie, ktorú tak veľmi potrebovali pre svoje prežitie.
Avšak netušili čo sa skrýva pod bielym plášťom neznámeho cestovateľa, ktorý už dávno vedel o ich prítomnosti.
**************
„Sarah! Kde si?!" Tučná mníška sa predierala chladnými chodbami kláštora. Nazerala do každej izby alebo rohu, avšak nikde nemohla nájsť malé, blonďavé dievča. „Sar-" Zasekla sa uprostred vety, keď jej pohľad spadol na mokré nádvorie. V silnom daždi si všimla blondínku sediacu na kraji fontány, ako pozoruje tmavú oblohu. Otvorila okno a skríkla: „Sarah, okamžite choď do vnútra inak prechladneš!" Dievča odtrhlo zrak od mračien, v ktorých sa občas mihli belasé tiene a modrým okom sa zahľadela na ženu vykláňajúcu sa z okna. „Nepočula si ma?! Padaj dnu!" Opäť po nej skríkla mníška. Sarah sa ešte raz zahľadela na svojich mŕtvych spoločníkov, no napokon zoskočila z fontány a šuchtavým krokom sa vydala do chladných chodieb kláštora. Než však vstúpila do budovy, uprela svoj zrak do neznáma a potichu zašepkala: „Teším sa na naše stretnutie, Pastier."
*******
Mŕtve démonie telá sa povaľovali po zemi. Kaluže krvi sa miesili s pieskom, tvoriac zvláštnu lepkavú hmotu. Šedovlasý muž odložil pištoľ do puzdra, ktoré mal prichytené k pásu nohavíc.
„Nechutné stvorenia." Ohrnul nos nad démonmi, ktorý sa postupne začali rozpadať na prach. Zvrtol sa na opätku a pokračoval ďalej vo svojej ceste. Chcel tam doraziť čo najskôr dúfajúc, že nebude neskoro. Musel napraviť chybu, ktorú urobili ich predchodcovia. Musel zastaviť to, čo sa dialo vo Svätej Karolíne.
**********
„Si celá mokrá! Čo ťa to napadlo vysedávať v takom daždi?" Rozčuľovala sa mníška, zatiaľ čo prezliekala blonďavé dievča. To ju potichu pozorovalo svojím krištáľovo modrým okom. Biela košeľa sa jej lepila na chudé telo tak ako jej dlhé vlasy.
„Pozorovala som duše mŕtvych. Ako plačú, pretože sú navždy samy." Odpovedala po chvíľke ticha. „Sarah, prestaň tárať somariny. Mŕtve duše predsa idú do neba alebo do pekla. Neostávajú na zemi." Napomenula ju mníška zatiaľ, čo ju vyzliekala z mokrých vecí. Keď už boli dole, utrela ju do uteráku a znova obliekla.
„Pastier čoskoro príde." Prehovorila opäť blondínka. Mníška na ňu nechápavo pozrela, no jej slovám neprikladala žiaden význam. Bola zvyknutá nato, že dievčina má až veľmi bujnú fantáziu, ktorá občas presahovala hranice ľudského chápania.
„Príde sem, aby odhalil dávno zabudnuté tajomstvo. A pomstil všetkých, čo zahynuli v rukách božích zradcov." Žena sa zarazila. Nechcela veriť tomu, čo práve počula. Ako dievča mohlo vedieť o tajomstve, ktoré sa im podarilo znova skryť. Pozrela sa na Sarah, ktorá ju prepaľovala pohľadom. „Tajomstvo? O akom tajomstve hovoríš?" Usmiala sa na dievčinu. „O tajomstve Svätej Karolíny." Povedala s vážnou tvárou. „Ach Sarah. Neviem, kto ti také hlúposti natáral. No nesmieš veriť všetkému, čo počuješ." Mníška poskladala mokré veci na drevenú stoličku, aby sa usušili. Napokon niekam odišla.
Niektoré tajomstvá jednoducho nedokážete skryť pred očami temnoty.
Pomyslelo si dievča a uškrnulo sa. Zoskočilo zo stoličky, na ktorej stálo a pomalými krokmi sa vydalo von zo svojej izby.
¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤
Bosé nohy jej zľahka dopadali na kamenný povrch schodov. Pomaly zostupovala do suterénu nachádzajúceho sa pod kláštorom. Všade bola tma a pokiaľ človek nemal aspoň sviečku, riskoval nepekný pád. Avšak Sarah na cestu videla veľmi dobre aj bez svetla.
Po chvíli sa dostala na posledný schod a zoskočila dole na prašnú podlahu. Okolo nej sa rozvíril obláčik prachu, ktorý jej postupne dopadal na chodidlá. Ticho, ktoré tu vládlo narušilo rinčanie kovu o kov. Dievčina v tme zachytila lesknúce sa oči chlapcov, ktorých tu mníšky schovávali.
A to si hovoria Božie slúžky.
Pristúpila k nim a spod trička vytiahla bochník chleba, ktorý stihla zobrať z kuchyne. Iskričky v ich očiach zbĺkli a všetci sa nahrnuli k nej, ako im to len reťaze dovolili. Boli ako divé zvery, ktoré sa chystali uloviť svoju korisť.
„Zasa vás nechali vyhladovať. Ak budete v takomto stave, veľa za vás nedostanú. Vlastne koľko peňazí zarobili tento mesiac? Zjavne dostatočne na to, aby toto odporné miesto existovalo." Povedala si len tak sama pre seba a začala trhať chlieb, tak aby sa každému ušlo. Chlapci nič nehovorili, len sa lísali ku dievčatku ako malé mačiatka.
Skutočne z nich spravili tela bez duše. Len preto, aby mali peniaze a nik tak neprišiel nato, čo sú zač.
Sledovala ako hltajú kúsky, ktoré dostali. Boli ozaj hladný, no Sarah pre nich už viac nemala. Musela byť opatrná. Mníšky nesmeli zistiť, že blondínka už dávno vie o ich nekalých obchodoch. Predsa by to pre ňu mohlo mať nepekné následky.
„Pastier čoskoro príde. Bohužiaľ už nikoho nedokáže zachrániť." Pousmiala sa smutno. V modrom oku sa jej zalesklo. Avšak nebola to slza, ktorá by chcela vykĺznuť na povrch a skotúľať sa po bledej tvári. Bolo to niečo celkom iné. Niečo, čoho sa báli všetci na tomto svete.
„Je mi ľúto, ale pre ľudstvo nemáte už žiadnu hodnotu. Až príliš vás zničili."
Po okolitých stenách sa nepatrne mihli temné tiene. Chlapci ich však nemali šancu postrehnúť. Jediný kto vedel o prítomnosti tvorov zrodených z temnoty, bolo malé blonďavé dievčatko.
„Sladké sny." Uškrnula sa a zmizla v záplave dlhých čiernych pazúrov.
¤¤¤¤¤¤¤¤¤
Trvalo mu to naozaj dlho. Začínal byť vyčerpaný, nehovoriac o hroznom hlade a smäde.
„Ešte chvíľu a budeme tam." Oznámila mu malá chlpatá gulička sediaca na jeho rameni. Huňaté krídelka jej viseli pozdĺž tela a dlhý chlpatý chvostík, ktorý muža šteklil na krku, poletoval v jemnom vánku.
„To si hovoril už pred hodinou." Zafrflal a utrel si pot z čela. Nepredpokladal, že cesta bude taká dlhá. Aj keď nechcel, tak musel priznať, že Katia mala pravdu. Mal si zobrať koňa.
„Musíš si odpočinúť. Nie je možné, aby si v tomto stave pokračoval." Chlpatá gulička naňho zmrkala veľkými čiernymi očkami.
„Nepotrebujem odpočinok Coolie." Zamračil sa muž a aj cez všetku únavu pokračoval ďalej v ceste.
„Corin chápem, že sa chceš Svätej Karolíne pomstiť, ale ak budeš vyčerpaný nepodarí sa ti to." Nadul sa Coolie v snahe mužovi dohovoriť.
„Zvládnem to. Nie som..." V rozprávaní mu zabránila vôňa šíriaca sa okolí. V bruchu mu hlasno zaškŕkalo a on si len teraz uvedomil aký je hladný.
„Dobre máš pravdu. Malá prestávka by nám neuškodila." Povzdychol si. Coolie sa spokojne usmial a vzlietol do vzduchu. Pomaly letel pred svojim pánom, navigujúc ho k miestu, kde si mali odpočinúť.
¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤
„Hej kde je to žrádlo?!" Zahlásili muži sediaci okolo mohutného dubového stolu. Corin si ich premeral kritickým pohľadom, no ďalej sa venoval svojej porcii jedla, ktorú dostal od hostinského.
„Aké neslušné chovanie. To nevedia, že majú ticho čakať?" Posťažoval si Coolie ležiaci na lavici vedľa neho. „Uvedom si, že už dávno nie sme vo Svätej Anne. Toto je svet za múrmi kláštora, tu sa ľudia správajú ako idioti." Skonštatoval šedovlasý a vložil si do úst kus mäsa.
„Tch potrebovali by vychovať." Zafrflal chlpáč a nenávistne si premeral mužov pred sebou.
„Coolie, kedy pochopíš..." Nedopovedal. Do miestnosti vtrhol zadýchaný muž. Padol na kolená a sprudka oddychoval.
„Hej čo je? Vyzeráš akoby si vedel ducha." Uchechtol sa jeden z mužov sediaci okolo stolu, pri ktorom sa pred chvíľou nieslo naštvané šomranie ohľadom jedla.
„Démoni...oni...oni napadli dedinu." Vykoktal muž po nejakej chvíli. Všetci v miestnosti nachvíľu stuhli, no vzápätí začali siahať po zbraniach a rýchlo utekali von rozhodnutý svoj domov zachrániť.
Corin sa tiež chystal k odchodu, lenže muž kľačiaci na zemi ho schmatol za plášť.
„To určite ona. Ona ich sem zavolala."
„Kto ona?" Spýtal sa nechápavo Corin. Muž sa mu chystal odpovedať na otázku, no náhle sa zrazil. Prudko sa prehol v chrbte a z jeho dokorán otvorených úst vyletel čierny tieň. Šedovlasý muž okamžite siahal po zbrani očakávajúc útok zo strany démona. Ten sa však na boj nechystal. Jeho karmínové oči si najprv premerali Corina a potom sa upriamili na Coolieho.
„Prežila to. Je prichystaná prevziať trón." Zašepkal démon smerom ku guličke a vyparil sa preč.
„O čom to ten démon hovoril?" Spýtal sa muž a pozrel sa na svojho spoločníka.
„Nemám najmenšie tušenie." Zamračil sa Coolie a pozrel na telo muža.
„Myslím, že by sme sa mali pridať k ostatným. Bohvie akú majú šancu poraziť tých démonov." Skonštatoval napokon chlpáč a už letel von z hostinca.
