The Book of Dead Girl

God of Death - Kapitola 12

Ľadové kvapôčky pomaly dopadali na jej hlavu a v tenkých pramienkoch stekali po rozpálených lícach. Izzy stála pred starým náhrobným kameňov, no nedokázala rozoznať čo je na ňom napísané. Zlatavé písmená, vytesané do čierneho mramoru, boli už na mnohých miestach zošúpané alebo vyblednuté.

„Nie je to kúzelné miesto?" Zasmial sa detský hlas sa jej chrbtom. Dievčina mierne pootočila hlavu a zahľadela sa na zelenookého chlapca stojaceho sa ňou.

„Prečo tu sme?" Spýtala sa bez štipky akejkoľvek emócie. Už dávno pochopila, že všetky jej doterajšie sny mali akýsi význam, ktorý jej však ešte stále unikal.

„Pretože preto." Ben sa opäť zasmial a zatočil čiernym dáždnikom, ktorý zvieral v drobných bledých rukách. Dievčina nad jeho poznámkou prevrátila modrými očami a konečne sa odvážila odtrhnúť od miesta, kde doteraz strávila čas premýšľaním o svojom skazenom živote. Prešla okolo chlapca, ktorý sa ani neunúval k nej obrátiť a pokračovala ďalej po kamennej cestičke niekam do neznáma. „Občas je si dobré pripomenúť." Zachichotal sa čiernovlások a stočil zrak k odchádzajúcej Izzy. Dievčina zastala, otočila sa a venovala mu jeden nechápavý pohľad.

„A čo?" Jej otázka preťala dlhé ticho, ktoré medzi nimi nastalo.

„Vlastné chyby, drahá Izzy."

********

Otravné cinknutie mobilu vytrhlo červenovlásku z kreslenie, ktorému venovala už hodnú chvíľu. Opäť si čmárala na papier jednu z mnohých postáv, ktoré sa znenazdajky zjavovali v jej hlave a ktoré zdobili tmavé steny jej izby. Tentokrát to bolo dievča v barokných šatách, ktoré malo okolo svojho útleho krku obviazaný hrubý povraz. Hlavu s dlhými plavými vlasmi malo mierne naklonenú na ľavú stranu a v jej tvári bolo vidieť strach, ktorý zrejme pred smrťou zažívala.

Ozvali sa ďalšie tri cinknutia oznamujúce príchodzie správy. Izzy sa nachvíľu zahľadela na žiarivý displej, na ktorom jasne blikalo meno istého človeka, ktorého tak neznášala.

Ashlyn.

Odolávala nutkaniu správu otvoriť a prezrieť si jej obsah, no nedokázala sa premôcť.

Musela to vedieť!

Musela vedieť, prečo ju Ashlyn po vyše pol roku opäť kontaktuje.

Potiahla prstom po obrazovke, čím otvorila súbor niekoľko po sebe idúcich obrázkov, ktoré končili jednoduchým ha ha ha.
Červenovláska v šoku pustila mobil na stôl a spolu so stoličkou sa od neho čo najďalej odtiahla. Cítila ako jej silno buši srdce a slané horúce kvapky pomaly stekajú po jej ľadových lícach.

Nechápala, odkiaľ Ashlyn získala tie fotky. Myslela, že minulosť na jej úplne prvej škole je zmazaná, no teraz o tom naozaj pochybovala. V hlave sa jej zas a znova prehrávala situácia, kedy ju staršie dievčatá zatlačili nahú do školských spŕch, kde ju nútili robiť veci, ktoré sa jej samotnej hnusili. Nebyť Eve, ktorá vždy strkala nos do Izzyných problémov a nebála sa postaviť bande namyslených fiflien, nevedela si dievčina predstaviť, čo by sa nakoniec stalo.

Odhalila tvoje tajomstvo, Izzy.

Tichý hlások sa ozval tesne vedľa jej ucha. Nachvíľu mala dokonca pocit, že ucítila na svojom krku letmý dotyk ľadových prstov.

Nesmieš jej dovoliť, aby ho prezradila aj ostatným. Nechceš, aby sa to dozvedeli. Aby vedeli akú bolesť si prežívala.

„Sklapni!" Červenovláska si dvakrát päsťou buchla do hlavy.

Ale no tak, princezná. Veď vieš, čo sa stane. Ľudia znova začnú otvárať staré rany a priživovať sa na tvojej bolesti a utrpeniu.

„Drž hubu." Ďalšie dve rany zasiahli boľavé miesto.

Vieš, čo máš spraviť. Pomsti sa jej. Ukáž jej, čo je to cítiť bolesť.

„Nie!" Izzy si opakovane búchala do hlavy, snažiac sa vytesniť otravný hlas z útrob jej mysle.

Zabi ju!

Znič ju!

Nechaj ju trpieť!

SPRAV TO!

Červenovláska sa roztrasene natiahla k papierom, ktoré sa povaľovali po stole. Do rúk uchopila ceruzku a automaticky začala črtať chaotické čiary, ktoré sa postupne menili v smrtiaci obraz.

Presne tak, princezná. Jej bolesť musí byť dlhá, aby vedela aké to je trpieť.

Izzyným posledným krokom, bolo napísanie dátumu a času smrti do pravého horného okraja. Ceruzka spolu s papierom skĺzla z červenovláskiných nôh.

„Prečo?" Bola jediná otázka, ktorú pre túto chvíľu dokázala vysloviť. Žiadne iné v jej pomätenej mysli ani neboli.

**********

Ashlyn pohodila dlhými gaštanovými vlasmi a mierne sa predklonila, aby spod baru vytiahla niekoľko fľašiek minerálky. Posledný zákazníci už dávno odišli a aj ona sa pomaličky chystala na odchod. Ešte však musela dorobiť niekoľko vecí, aby zajtra toho nebolo veľa.

Naraz sa však odo dverí ozval zvonček, ktorý oznamoval príchod nového zákazníka. „Už zatvárame." Povedala otrávená Ashlyn a znudene sa postavila. Nemala náladu ostávať v práci ani o minútu dlhšie. Naviac ju čakali jej priatelia a preplnený klub plný alkoholu a dobrej zábavy. Avšak než stihla čokoľvek postrehnúť, do hlavy ju udrel nejaký ostrý predmet.

************

Zobudila sa s tupou bolesťou hlavy. Keď otvorila oči, videla mierne rozmazane, nehovoriac o hroznom pachu, ktorý jej dráždil nosné dierky. Nepamätala sa čo sa stalo a kde sa vlastne nachádza.

Možno sa mi spravilo iba zle.

Preblesklo jej na krátku chvíľu hlavou. „Konečne si hore." Ozval sa naraz slizký hlas tesne pri jej uchu. Ashlyn prudko myklo a myšlienka na obyčajnú nevoľnosť bola razom fuč. Neznámy prešiel okolo nej a zahľadel do jej vystrešených ónyxových očí.

„Nie si presne podľa mojich predstáv, no budeš mi musieť postačiť." Muž sa zamyslene poškrabal po niekoľko dňovom strnisku. Chvíľu dievčinu pozoroval, no napokon sa postavil a prešiel k taške, ktorá ležala v rohu miestnosti. „Myslím, že môžeme začať. Nemám príliš veľa času." Usmial sa a pohladil Ashlyn po opálenej tvári, ktorá už teraz bola zmáčaná horkými slzami.

***********

Z hrdla sa jej vydral priškrtený rev, keď jej neznámy prudko trhol prstom dozadu. Pred očami sa jej zahmlievalo, no muž jej nedal šancu omdlieť. Tešilo ho, keď sa hnedovláska zmietala v bolestnej agónii a jej krik bol akousi eufóriou pre jeho uši a dušu. Opäť zobral jeden z jej prstov a vykrútil ho dozadu. Z Ashlyiných úst sa znova vydralo niečo, čo krik zďaleka nepripomínalo, pretože jej hlasivky už takmer nefungovali. Chcela, aby to všetko skončilo. Už viac nemala silu brániť sa všetkej tej bolesti.

„Už máš dosť?" Spýtal sa chlapík a zahľadel sa jej do napuchnutých očí. Dievča sa zmohlo iba na slabé prikývnutie. „Musím uznať, že som sa naozaj skvelo pobavil."

„Ste monštrum!" Zachraptila unaveno Ashlyn. Musela mu to povedať, aby vedel čo všetko spôsobil. „Všetci sme monštrá, zlatíčko. Ja, ty alebo ten starý dedko oproti v trafike. Nehovor mi, že si nikdy nikomu neublížila." Zasmial sa muž a začal sa prehrabovať vo svojej taške. Hnedovláske sa rozšírili zreničky, keď sa jej v hlave vynoril obraz Izzyinej tváre. Až teraz si uvedomovala, čo všetko jej spôsobovala za bolesť a ktorú sama pre teraz prežívala. A to všetko len preto, že bola sprostá krava a riadila sa svojimi hlúpymi inštinktami.

„Myslím, že je čas túto hru ukončiť." Neznámy sa otočil k Ashlyn a namieril jej zbraň medzi oči. „Prosím nie." Slaný prúd sĺz jej stekal po zakrvavenej tvári.

Nechcela zomrieť.

Nie dnes.

Nie takto.

„Ako sa vraví. Oko za oko. Zub za zub. Každý musí pykať za svoje hriechy. Dokonca aj ty." Na mužovej tvári sa zjavil posmešný úškľabok. „Je mi to ľúto. Ale spôsobila až si príliš veľa utrpenia."

Ashlyn utvorila ústa, že niečo povie.

No ďalšiu šancu už nedostala.

Kovový náboj jej bez zľutovania preletel hlavou.