Prekliaty meč(3)

«Nejnovější články | Môj poviedkový blog♥♥♥

Vytvořit blog | Nápověda

Ahoj, vítam ťa v ríši s názvom FANTÁZIA♦

Rozhodla som sa, že poruším svoj ,,sľub" a poviedka nebude vychádzať len v nedeľu, ale v hociktorý iný deň. Písať ma baví a píšem často, a nechcem každý diel u seba tak dlho ,,skladovať". Takže, tu je tretí deň poviedky!

,,S tvojím mečom sa ťa musia všetci báť." Usmial sa Epos. Ranerov meč kedysi dávno ukul ešte Xandrov dedo,aby premohol dobro a svet ovládla temnota. Elfovia mu ho v čase Poslednej vojny vzali. Zdedil ho Epos, ale ten ho dal pred rokmi Ranerovi, aby ho strážil. Na meč sa zabudlo, a jeho ukutie bola len legenda. Len vznešení elfovia vedeli že existuje.

,,Ale aj tak by som bol veľmi rád, keby si s nimi šiel ty. S tebou by nemuseli mať žiadny strach. Keď vytasíš svoj meč, všetci utekajú preč."

,,Ten grong neutekal. A bol by zázrak keby utekal niekto iný."Zašomral Raner. Chvíľu bolo ticho. Raner si stále prezeral portréty a čítal čo bolo pod nimi.

,,Na Herfusa si pamätám. Ozval sa Raner,,ktorý stál pri portréte muža s dlhými šedivými vlasmi. A bol to asi ten najodvážnejší muž, akého som kedy stretol."

Epos len mĺkvo prikývol. Po chvíli sa ale ozval

,,A povieš mi tie dôvody, prečo si sem prišiel?" Raner sa k nemu otočil.

,,Už som ich vlastne povedal. Prídu víly. Víly som ešte nikdy nevidel. A chcem chrániť Goariu-tu som sa narodil,tu som vyrástol,tu som sa naučil bojovať. Po mojich cestách som narazil na mnohé miesta, ktoré mi prirástli k srdcu. Ale Goaria bude vždy číslo jeden."

Epos znovu prikývol.

,,Ospravedlníš ma? Zrazu vstal. Idem vydať vojakom posledné rozkazy.Hádam ma nevykradneš"Zakončil žartom.

,,Nemusíš sa báť.Choď."

Raner pristúpil k oknu a pozeral sa na západ slnka, ktorý bolo z komnaty nádherne vidno. Poslední elfovia ktorí boli vonku odchádzali do svojich domov. Vtáky spustili svoju večernú pieseň. Posledné lúče osvetlili Goariu,les, aj potok,ktorý bol od slnka rôznofarebný. Zo západu sa prihnal jemný vánok, ktorý rozfúkal trávu.Zrazu sa pod vežou niečo pohlo. Ranerov zrak sa upriamil na tmavú nenápadnú siluetu Raner na nič nečakal, potichu otvoril okno a postavil sa na rímsu. Z nej zoskočil na ďalšiu. Dopad bol dosť neistý a takmer spadol. No včas sa stihol zachytiť. Postava bola stále ďalej a Raner zoskočil na ďalšiu. Nakoniec, keď už bol najnižšie, nečujne zoskočil na zem. Raner vytasil meč a pomaly sa blížil za postavou. No tá sa obzrela a uvidela ho. Ihneď sa pustila do behu. Raner síce vynikal v boji a v jazdení na koni, ale behanie mu veľmi nešlo. A za chvíľu nemohol lapiť dych. Zdalo sa, že aj postava je stále viac unavená. V poslednej chvíli uvidela ešte nezamknutú stajňu s koňmi a rozbehla sa do nej. A za chvíľu vycválala na vraníkovi von zo stajne. Raner na nič nečakal a odviazal zo stĺpu bieleho koňa a čiernou hrivou. Síce nemal sedlo, Raner sa na ňom perfektne držal. Pomaly sa blížili k hradnej bráne,ktorú vojaci zatvárali. Postava ešte stihla vycválať von, no keď Raner docválal k bráne, bola zatvorená.

,,No čo pozeráte?! Vyprskol nahnevane. Nevidíte, že práve vám uteká zlodej? Otvorte tú bránu!"

Vojaci ho ihneď poslúchli a za chvíľu sa už Raner preháňal po lúke vedúcej do Goarského lesa a všade zháňal postavu v kapucni. V poslednej chvíli ju zazrel, ako uteká k lesu a vzápätí sa v ňom stratila. Raner šiel ihneď za ňou.Mal veľmi dobrú pamäť a veľakrát sa túlal po Goarskom lese, ale po niekoľkoročnej výprave úplne zabudol, ako vyzerá. Takže stačila minútka a zablúdil. Túlal sa aj cez hodinu po lese, ale východ z neho nenašiel. Nakoniec sa chcel zložiť medzi kríkmi a počkať do ďalšieho dňa, keď v diaľke zbadal svetlo-blikalo, takže to musel byť oheň. Pomaly sa blížil k ohňu-čo ak sú to nepriatelia? Oheň horel na malej čistinke. No nikto okolo neho nebol. Raner skočil do stredu čistinky a vytasil meč. no potom začul niečie kroky. Otočil sa. A skôr, než stačil vykríknuť ho niekto ovalil kameňom po hlave a upadol do bezvedomia.

Volám sa Leiff. Mám dvanásť. S rodinou žijeme v dedine s názvom Nymbia-široko ďaleko neni inej dediny či mesta. Asi sedemdesiat míľ od nás sa nachádza Goaria-dedina, v ktorej sa majú zjaviť víly. Prosil som rodičov,aby sme tam šli. Tí tvrdia, že je to príliš ďaleko, nech na to zabudnem. Ale ja mám Nymbie už dosť. Nachádza sa v dubovom lese s dubmi takými vysokými, že sú takmer nad oblakmi. Nazýva sa Nymbijský vysoký les. Ťahá sa tu aj malý brezový lesík, a za ním rieka Limba-keby som šiel popri nej, dorazím do Goarie, teda aspoň približne do nej-Limba tečie päť miľ od Goarie. Za Limbou sa nachádza Zimná krajina, alebo krajina šabľozubých tigrov. Limba je na strane Zimnej krajiny úplne zľadovatená. Keby nežili v Zimnej krajine šabľozubé tigre, chodím sa s kamarátmi šmýkať po ľade. No bohužiaľ, je to tam dosť nebezpečné. Neviem, prečo tu takto rozprávam-mal by som vyraziť. Je noc, a ja mám pobalené jedlo,pitie,mapu,náhradné oblečenie, dokonca aj nôž, a za opaskom mám otcov meč. Chystám sa odísť do Goarie. Preto, aby som videl víly, urobím čokoľvek. Čokoľvek.

Leiff vyšiel z malého domu. Všade bolo ticho, prebíjalo sa len kŕkanie žaby pri Limbe. Noc bola veľmi tmavá, mesiac a hviezdy boli za oblakmi, len sem tam preblesklo nejaké svetlo. Vietor vedúci od Zimnej krajiny bol veľmi studený, a Leiff mrzol. Po chvíľke konečne vyrazil. Prišiel k Limbe a díval sa do čistej,priesvitnej vody, ktorá potichu žblnkala. Kŕkanie žaby zaniklo, bolo počuť len hvízdajúci vietor.

,,Musím to urobiť. Šepkal Leiff. Prosím, nech sa o mňa rodičia neboja. Dokážem to. Musím trénovať, len tak sa stanem hrdinom, ktorý zvíťazí nad Xandrom.." Zdvihol zo zeme mokrý kamienok a hodil ho do vody.

,,Ochraňuj ma." Zrazu začala voda žblnkať viac. Leiffa hodilo dozadu. Ihneď sa však postavil a díval sa na hladinu. Vytvoril sa kruh, okolo ktorého sa vytvárali z vody rôzne tvary, alebo len obyčajné vlny. Z vody sa začal niekto vynárať. Ten niekto bola morská panna. Dlhé modrozelené vlasy jej padali po pás. Oči mala milé a priateľské, tvár bledú a telo štíhle. Usmievala sa na Leiffa. Aisa bola vždy považovaná za kráľovnú morských pánn, jej kráse sa nevyrovnala nijaké. Kedysi dávno žili všetky morské panny spolu v Afrilskom mori. Tento názov dali moru vznešení elfovia. Afril-krása. Doteraz sa tento názov zachoval, aj keď tam morské panny nežijú. Rozdelili sa. Jednu skupinu viedla Aisa a a nasťahovali sa do Limby. Druhú skupinu neviedol nikto-morské panny odplávali do rôznych kútov sveta.

,,Myslíš že to dokážem? Veríš my?"Pýtal sa Leiff. Aisa len prikývla a ďalej sa naňho usmievala. Asi po minúte ale znovu zmizla. Leiff, ktorý doteraz sedel a pozeral sa na Aisu vstal. Za sebou mal dedinu. Naľavo od Limby...ani poriadne nevedel, čo sa nachádza. Vedel, že sú tam len staré skalné hory, na ktorých názov sa ani nepamätal. Otec mu o nich často rozprával, ako o nebezpečných strmých horách, kd žijú samé nebezpečné tvory. Napravo viedla dlhá a dobrodružná cesta do Goarie. Leiff vedel, že musí veľa lesov a lúk prekonať, aby dosiahol svoj vytúžený cieľ. A aby došiel do Goarie načas. Zhlboka sa nadýchol.

,,Maj sa Nymbia!" Vykríkol a rozbehol sa doprava.

Raner zhlboka dýchal. Po tom tvrdom náraze do hlavy sa rozpamätával. Ležal v nejakej tmavej miestnosti s jedným oknom na studenej tvrdej zemi. Vstal a poobzeral sa. Na okne boli mreže, dvere boli železné, bol tam len jediný stôl so stoličkou, o ktorú bol opretý...jeho meč! Ranera to potešilo aj nepotešilo. Meča sa nemohli dotknúť nepriatelia. Takže bolo jasné, že sa nachádza v nejakom hrade, kde sú jeho nepriatelia. Meč zasunul do pošvy a priskočil k dverám. Vtom začul kroky. Rýchlo odstúpil od dverí a čakal. Počul štrngotať kľúče v zámke a vzápätí sa dvere otvorili.