Prekliaty meč (5)

«Nejnovější články | Môj poviedkový blog♥♥♥

Vytvořit blog | Nápověda

Dva meče zasvišťali a narazili do seba. Jeden krásny, s vyrezaným elfským písmom a jagavými kameňmi a druhý, väčší a ostrejší so zlatou rukoväťou. Raner bol obratný a rýchly, a Learin sa snažila odrážať údery jeho meča najviac ako sa dalo. Bola vyčerpaná a po tvári jej stekal pot, ale v očiach mala odhodlanie. No nezvládla to. Raner jej jedným pohybom vyrazil meč z ruky a Learin klesla na zem. Na Ranera uprela dlhý a nenávistný pohľad.

,,El marrdos ven. Vyriekla elfské slová a v očiach mala plamene. El marrdos ven to deje, VEN! Vykríkla a prstom, na ktorom mala prsteň s diamantom ukázala na Ranera. Learin vstala. Niekde v diaľke sa ozvalkrik a Ranera hodilo na zem. Okolo Learin tancovali plamene, ktorá vyskakovali až k streche. V dome bola strašná horúčava, nedalo sa dýchať. Plamene sa rozliezali po dome a všetko ničili. Pomaly ale zároveň aj rýchlo. Raner vyskočil a pozrel sa k zamrežovanému oknu.Nebola šanca aby ho otvoril. Learin k nemu vyslala posmešný úškrn.

,,Tak čo dokážeš teraz,hrdina?" A zmizla. Plamene však zostali Jediný únik boli dvere-ale aj okolo nich už boli plamene. Raner sa horúčkovito obzeral okolo seba. V hlave mu skrsol nápad. Pozrel sa hore. Plamene olizli strechu, ktorá vyzerala už na spadnutie. Schmatol stoličku na ktorej predtým sedela Learin a hodil ju do strechy. Spadlo z nej veľa triesok, ale neurobila dostatočne veľkú dieru, aby ňou Raner mohol preliezť. Stoličku, ktorej sa po páde odlomila jedna noha schmatol znovu a hodil ju do strechy. Stolička prerazila strechu a bolo počuť ako padla von na trávu. Raner sa postavil na stôl a vyskočil. strechy sa dokázal chytiť a vytiahol sa na ňu. Pri výskoku mu plamene urobili popáleninu na ruke, ale tú si teraz nevšímal. Zošmykol sa zo strechy na zem a poobzeral sa. Uvidel koňa na ktorom cválal za Learin a bol tam aj ten, na ktorom cválala ona. Obaja boli osedlaní, ale najedení a napití. Learin je síce zlá, ale zvieratá más stále rada, pomyslel si Raner. Odviazal kone, na toho svojho nasadol a druhého chytil za uzdu a vycválal preč. Ešte raz sa obzrel na horiaci dom.

,,Chudák drevorubač." Zašepkal. No potom sa už venoval svojej ceste. Nachádzal sa na rozľahlej lúke,kde-tu s nejakými stromami, len niekoľko míľ od priesmyku. Keby šiel rovno dostane sa ku krištáľovému jazeru a potom hneď do Goarského lesa. Bude to trvať dva dni. Raner na nič nečakal a vyrazil. Slnko sa dralo cez tmavosivé ťažké mračná. Bolo isté, že podvečer začne pršať. Raner bol naučený na dlhé jazdy aj po nociach. Preto keď sa zotmelo a začalo pršať, nič mu nebránilo v tom aby si nasadil kapucňu a cválal ďalej. No kone začínali byť mokré a Raner sa bál aby neprechladli. Zložili sa pod vysokým dubom. Kone začali prežúvať trávu, no Raner nemal na jedenie nič. Jedlo mohol nájsť až pri krištáľovom jazere. Sadol si a chrbát si oprel o kmeň stromu. Pohľadom blúdil po okolí. Zazdalo sa mu, že začul kroky. Poobzeral sa okolo seba. Znovu ich začul. Pomaly kráčal k dvom brezám, s poprepletanými konármi, ktoré vytvárali priechod. Lúka sa tam dvíhala do mierneho kopca a potom sa strmo zvažovala dolu. Raner sa štveral hore kopcom. Kroky počul zreteľnejšie. Na konci kopca už tráva nerástla, a keď áno, tak len malé trsy zožltnutej trávy. Inak tam bol len prach a kamenie Raner sa pozrel dolu kopcom a prišlo mu zle. Kráčalo tam asi päťdesiat, možno aj sto netvorov,pokrytých šupinami, so špicatými zožltnutými zubami v starých brneniach. V rukách držali sekery alebo palice zo železa. Nad nimi poletovali asi štyrikrát zväčšené vrany s divým škriekaním. Skupinu uzatvárali netvori, ktorí vyzerali ako napol človek a napol býk. Boli vzpriamení,miesto prstov na nohách mali kopytá,ale ruky už mali normálne. Telo mali svalnaté,pokryté bledohnedými a čiernymi chlpmi. Hlavu už mali býčiu s veľkými zakrútenými rohami.

,,Nie.... Zamrmlal Raner. Ešte nie...to nie je možné..." Dlho však nečakal. Utekal naspäť ku koňom. Na jedného sa vyšvihol a musel prísť do Goarie načas a varovať Eposa a ostatných obyvateľov.Divokým cvalom sa hnal cez lúku a popoháňal koňa do ešte rýchlejšieho cvalu. Plášť za ním vial a šiel tak rýchlo, že bol len taká čierna škvrna. A keď začínalo svitať, bol pri krištáľovom jazere. Cez celý deň si urobil len jednu malú prestávku, aby sa rozhliadol po netvoroch. Nikde ich nevidel. Podvečer dorazil do Goarského lesa. Našiel aj čistinku, kde ho Learin ovalila kameňom. Šiel stále rovno, až uvidel tmavé obrysy domov. Vyšiel na prašnú cestu. Nikde sa nesvietilo, okrem hradu. Tam veľa okien vyžarovalo svetlo. Rozsvietená bola aj Rosyina veža. Takže kráľ ešte nespí, pomyslel si Raner. Popohnal koňa do cvalu a zakrátko ho uvideli stráže pri bráne.

,,Kto si?" Spýtal sa ho jeden strážca s lampášom v ruke.

Raner si dal dole kapucňu.

,,Raner! Vykríkol ten druhý. Čo tu robíš? Všetci ťa zháňajú."

,,Potrebujem hovoriť s kráľom. Rýchlo!"

,,Po udalostiach, ktoré sa tu stali ťa nemôžme len tak ľahko pustiť ku kráľovi. Ako máme vedieť, že nie si podvodník?"

Raner prevrátil očami. ,,Potrebujem hovoriť s kráľom. A to rýchlo!" Vyprskol nahnevane.

Strážcovia sa naňho nedôverčivo pozreli. Raner pokračoval.

,,Musí vyslať vojakov, aby chránili Goariu!Videl som skupiny netvorov, ako sa sem blížia, za dve alebo tri hodiny sú tu."

,,Myslím, že by to mohol byť Raner. Takýto hysterický býva väčšinou len on." Povedal jeden zo strážcov pohŕdavo.

,,Čo sa tu deje? Otec sa snaží rozmýšľať." Ozval sa niekto. Raner sa pozrel hore a na hradbe uvidel Larfisa.

,,Potrebujem hovoriť s tvojím otcom." Zopakoval.

,,Aha. Takže najskôr sa niekam vyparíš a potom prídeš s tým, že sa musíš porozprávať s mojím otcom."

Raner už bol nervózny. ,,Pustite ma k nemu a neoľutujete to."

,,Tak fajn. Povedal Larfis. Ale pôjdeš so mnou. Otvorte bránu:" Prikázal strážcom.

Tí sa ešte raz podozrievavo zahľadeli na Ranera, ale potom bránu otvorili. Za ňou už čakal Larfis.

,,Vedz, že môj otec nie je celkom v poriadku. Povedal Larfis keď kráčali chodníkom vedúcim k Rosyinej veži. V elfských domoch bolo pozhasínané svetlo, len kde-tu zafŕkal nejaký kôň. Inak bolo všade ticho a tma. Stále sa nespamätal z toho otrasného zážitku. Hádam nám nesieš dobré správy."

,,Musím ťa sklamať, Larfis. Po ceste sem som stretol veľkú skupinu, ktorú tvorili vyše dvesto všelijakých netvorov. Musíte sa pripraviť, za pár hodín sú tu."

Larfis sa na neho zamračil.

,,Uťahuješ si zo mňa?"

,,Nie.Vôbec nie. Musíte vyslať vojakov, aby chránili Goariu."

Ticho kráčali ďalej. Pri dverách vedúcich do Rosyinej veži stál zhrbený starec ktorý v ruke držal lampáš.

,,Ó, princ Larfis. Zazubil sa. Koho to vediete?"

,,Uhni!" Vyštekol Larfis. Starec mu s úškrnom otvoril dvere.

Larfis s Ranerom vyšli po schodisku a zabočili do jednej chodby. Cez veľké drevené okná presvital dnu mesačný svit a vytváral na kamennej podlahe rôzne tvary.

,,Kto to bol?" Spýtal sa Raner Larfisa.

,,Hlupák"Odpovedal jednoducho Larfis. Po chvíli pokračoval.