Začínam odznova/Poviedkový blog♥ Prekliaty meč (1)

«Nejnovější články | Môj poviedkový blog♥♥♥

Vytvořit blog | Nápověda

Vítam ťa v ríši s názvom FANTÁZIA

Predom upozorňujem,tento blog je len pre tých, ktorý milujú čítanie, písanie a ríšu Fantázia, z ktorej pochádzajú písmená,slová vety...

V tejto ríši budú vychádzať poviedky a príbehy, v ktorých budú TAKMER vždy vystupovať nadprirodzené bytosti. Z ríše sa dostane poviedka vždy v nedeľu. Niekedy,keď sa na nej bude dlhšie pracovať, nikdy nevyjde v pondelok, ale na ďalšiu nedeľu. Budem rada, keď sa vám poviedka bude páčiť, ale o plusy nežobrem. Som šťastná, keď niekto napíše krásny komentár, ktorý poteší viac. Dúfam, že sa mi s blogom podarí preraziť, a ak nie, poviedky píšem aj pre seba aj pre vás, budem šťastná, keď sa to bude páčiť trom čitateľom. Keby mi zostal len jeden, poviedky by som písala len pre toho jedného, keby to chcel. A keby to nikto nechcel-poviedky si budem písať lebo ma to BAVÍ a chcela by som písať celý život. Chcela by som tešiť ľudí svojimi príbehmi a nabádať ich k tancu,spevu,kresleniu, aby robili to,čo chcú robiť, aby mali radi to, čo chcú mať radi a nedali sa ovplyvniť okolím. Pretože fantázia existuje.Vždy.Je tu s nami. Navždy.

Môj príhovor týmto ale nekončí. Taká jednoduchá úloha. Úloha jednoduchá pre tých, ktorý chcú patriť do ríše Fantázia.

Čo vidíte na obrázku?

Obyčajní pozorovateľ zahlási, že vidí dvoch vtákov, ktorí lietajú. Mimoriadni pozorovateľ si všimne že sa podobajú (mne sa podobajú) na dvoch fénixov. Bielych fénixov. Vzadu je polárna žiara. Mesiac. Stromy s hustou korunou sa odrážajú v jazere. V pozadí vidno hory. Za stromami vysoké stĺpy. Polorozpadnutý stonehange. Toto vidím ja. A ešte krásne chvosty fénixov. Žiarivo biele. S trblietkami. Sú nádherné. Obrázok je doplnený rôznymi maličkosťami a vytvára krásne dielo. Aj toto ma baví. Otvoriť ľuďom oči, aby videli, aký je svet nádherný, a čo všetko sa dá vidieť takom malom obrázku. Možno som len obyčajné dievča, čo sedí za notebookom a píše toto. No dala by som čokoľvek za to, aby som sa mohla s rodinou, mačičkami a nezabudnem ani na sliepočky presťahovať do krásnej ríše, tam tvoriť,tancovať,počúvať,rozprávať,šplhať po stromoch, lietať s fénixmi, rozprávať sa s jednorožcami,večerať s elfmi...

Čokoľvek.

Bola tu, je tu, a určite tu aj bude. V dedine s názvom Goaria žili odnepamäti elfovia. Vyrastali tam nádherné stromy, ktoré mali rôznofarebné koruny,vetvy mohli byť rozkonárené aj niekoľko metrov, a rástli na nich všetky druhy ovocia, aká si len viete predstaviť. Napríklad mgnungu, buo-tia,laihta,cherrsy... Ďalej tu kvitli nádherné kvety, ktoré sa v našom svete nedajú ani nakresliť.Dedinkou pretekal potok, ktorý sa za dedinou menil na zúrivú rieku. Elfovia sa rieky báli,hovorilo sa, že kto sa k nej priblíži,navždy zmizne. No v dedinke to bol neškodný potôčik, v ktorom sa chytali ryby. Potok, ktorý pretekal dedinou nazývali Tichý, a ten ktorý tiekol za dedinou Hmlistý. Neďaleko Hmlistého potoka tiekol aj krásny vodopád. V dedine boli domy pekne usporiadané vedľa seba, rastliny rástli pred domami aj za nimi a boli obklopené stromami. V stromoch mali deti malé domčeky, v ktorých sa v noci zvykli ukázať aj víly. Pretože práve víly pred miliónmi rokov vytvorili túto dedinku. Predtým tam boli len malé slamené a drevené chalúpky, okolo ktorých rástla tráva. No dnes tam je nádherne. Väčšinu roka tam svieti slnko, ale potom prší aj niekoľko dní. Vždy po daždi sa ukáže dúha, ktorá vydrží celé týždne. Majú tam rôzne čarovné zvieratá, ako napríklad jednorožcov,fénixov,šabľozubých tigrov,kentaurov, ale aj Mijasov, čo boli lesní mužíčci, malí, ale zato smelí a múdri. Oblečené mali väčšinou vysoké, hnedé a špicaté klobúky. Lesnú košieľku, tiež hnedú,nohavice, tiež hnedé a topánky z konárov zo stromov. Pokožka mala vždy zelenú farbu. Mali rôzne farby očí, ale najčastejšia bola žltá a fialová. Vyskytovali sa v kmeňoch vysokých a hrubých dubov. Stromy mali malé dvierka a keď ste vošli, tiahli sa tam schody hore. Asi po každých piatich metroch tam bola malá miestnosť. Celkovo tam bolo desať až pätnásť miestností, no kráľovskí Mijasovia mali miestností až tridsať. Takéto veľké stromy bolo vidno aj z tridsiatich míľ. Živili sa väčšinou mäsom,ryžou, proste ako elfovia. No zvykli aj obhrýzať vetvičky stromov a vyciciavať šťavu z listov. Myslím, že už bolo opisovania sveta elfov dosť. Poďme sa vrhnúť na príbeh!

Bolo dosť upršané ráno. Malý asi šesť-sedemročný elf sedel za stolom vo vysokom strome. V strome u Mijasa Fiala. Elfík sa volal Seamon, jednoducha See. Elfa raz našiel pri Hmlistom potoku. Bolo mu ho ľúto, a tak si ho vzial k sebe. Po niekoľkých dňoch ho priviedol do dediny a pýtal sa, koho je. NI nikto elfa nepoznal. A tak si ho Fiala zobral k sebe. A už bol u neho päť rokov.

,,Strýčko, prečo nemôže byť aj dnes pekne? Chcem sa hrať s kamarátmi. Dážď je zlý. Prečo vlastne prší?" Vypytoval sa See.

,,To nie je pravda.Dážď je úžasný. Inak by nebolo obilie a nemali by sme čo jesť. Ani chlieb." Dodal, keď si See odhryzol chlieb.

,,A ako dážď vlastne vznikol?" Pýtal sa ďalej.

,,To je na dlhé rozprávanie. Skonštatoval Fiala. Choď rýchlo do školy, lebo prídeš neskoro. Keď sa vrátiť vyrozprávam ti to.

Seeovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Ihneď vstal rozlúčil sa s Fialom a utekal do školy. Vtom sa ozvalo klopanie na dvere. Zdalo sa, akokeby si to niekto načasoval presne keď See odíde. Fiala sa pobral k dverám.

,,Noo, už som vás očakával!" Vykríkol.

Pred dverami stál kráľ elfov, taký krásny, až sa zdalo, že z neho vyžaruje žiara. Dlhé biele vlasy mu padali tamer po zem a na tvári mal výraz vodcu, ktorý povyhrával mnohé bitky. Oblečený bol celý v zelenom, za opaskom mal dlhý nôž a a na chrbte luk a tulec šípov.

,,Vstúpte ďalej,vstúpte!" Volal Fiala kráľa ďalej.

Kráľ len prikývol, vošiel a bez vyzvania si sadol na stoličku. Fiala rýchlo zamkol dvere.

,,Želáte si? Čaj,kávu..."

,,Čaj stačí, ďakujem." Zašomral a prezeral si raňajší výtlačok novín. Fiala zatiaľ rýchlo postavil čaj a nervózne prešľapoval.

,,No? Čo ste zistili? Spýtal sa.

,,To, čo aj predtým. Chlapec musí ísť preč."

,,Ja len, ja len... či v tom nemá prsty Xandro" Vykoktal Fiala.

Kráľ sa prudko postavil. ,,Xandro? Prečo by v tom mal mať prsty Xandro?"

,,No...vyzerá to tak. Koktal Fiala. Ale ja predsa svojho chlapca nemôžem dať preč! To je šialenstvo!" Kričal Fiala.

,,Nieje to váš chlapec. Povedal pokojne kráľ. A keď rodina z Prístavu povedala, že sa im pred piatimi rokmi stratil chlapec, tak sa aj stratil, nie?"

Fiala si smutne povzdychol. ,,A kedy máme vyraziť?"

Zamyslel saa. ,,No, hneď teraz by som nevyrážal. Je to tu dosť nebezpečné a cesta do Prístavu je veľmi dlhá. A ešte k tomu, tá zima... Nechal by som chlapca dokončiť ročník. A v lete by ste vyrazili."

,,Ale ako to mám tomu chlapcovi povedať? Je tu spokojný, páči sa mu tu, má tu kamarátov... prečo by mal chodiť inde? To tá rodina sa sem nemôže presťahovať? Viete aký bude chlapec sklamaný?" Poslednú vetu Fiala už kričal.

,,Nekričte na mňa. Som kráľ a dokážem vybaviť aby vám dali desať palíc. Povedal trochu urazene. ,,A rodina nemá toľko peňazí, aby sa mohla sem presťahovať. A želajú si, aby chlapec prišiel za nimi."

,,A ja si želám, aby oni prišli sem!" Kričal nahnevane Fiala.

,,Tak im pre mňa napíšte list! No mňa z toho vynechajte!" Po tom nahnevaný kráľ vstal a rozzúrene odišiel. A nezabudol ani tresnúť dverami, takže staré okná ešte hodnú chvíľu rinčali. Fiala napol smutne a napol rozčúlene klesol na stoličku. Čo už, nič sa nedá robiť. Zobral si list papiera a pero a začal písať:

Dobrý deň,

rád by som vás poprosil,

aby ste za Seeom prišli sem.

Ja som ho našiel a zaslúžim si aby ste sem prišli.

Ďakujem.

Markus Fiala

Mohlo by to stačiť, pomyslel si. List zviazal stužkou a zarazil sa. Nieje to príliš.. krátke?Hlúpe? Nakoniec si pomyslel: Ja som ho našiel, tak oni prídu, aj keby som im poslal bohvieaký dlhý list! Podišiel k oknu a zahvízdal. K oknu hneď priletela holubička, ktorú nazýval Erika a o nožičku jej priviazal list.

,,A snaž sa, aby to bolo rýchlo!" Pošepkal jej ešte. Holubička, ktorá presne vedela kam má ísť, vyletela z okna a stratila sa v oblakoch, z ktorých padlo pár posledných kvapiek.

,,Hej,See, ideš závodiť?" Volal na Seea hnedovlasý chlapec od potoka. See sa pousmial a pribehol k nemu. Pri ňom boli ešte dvaja chlapci.

,,A ktorá loďka mi zostala?"

,,Táto" Ukázal Patriko na modrú loďku.

,,Nechali sme ti druhú najlepšiu" Povedal s úsmevom blonďavý chlapec Juri. See s úsmevom prikývol. To mal rád na svojich kamarátoch. Že neboli chamtiví.

,,No dobre, štartujeme" Povedal Nico s rovnakými hnedými vlasmi ako mal Patriko.

,,3...2...1..ŠTART!" Vykríkli všetci a pustili loďky.

,,Poď,poď, IDEŠ!!" Kričali jeden cez druhého. Nepočuli dokonca ani zvonenie, ktoré hlásilo, že sa začína vyučovanie. Potok loďky rýchlo hnal do cieľa. Raz bol prvý Patriko,posledný Nico, potom ho predbehol See a takto sa to opakovalo. Nakoniec vyhral See,druhý bol Juri, tretí Patriko a posledný Nico. See sa nestihol ani radovať, keď sa niekto ozval.

,,Vy nemáte byť na vyučovaní?"

Chlapci sa obzreli a myklo ich. Za nimi stál prísny riaditeľ školy, Mijas pán Clock. V Goarii sa preslávil ako najprísnejší riaditeľ školy, a všetci žiaci ho nenávideli. A aj on ich. Prísny bol predovšetkým na oneskorencov.

,,Noo...my sme len...hmmm..." Habkali jeden cez druhého.

,,Hneď choďte do triedy. A po vyučovaní prídete do riaditeľne a tam vám poviem, aký trest vás čaká." Prísne sa na nich pozrel.

Chlapci rýchlo prikývli, ospravedlnili sa a utekali do triedy. Vyučovanie prebehlo v poriadku, no obávali sa riaditeľne. Po vyučovaní sa zhŕkli pred riaditeľňou a najodvážnejší Patriko zaklopal.

,,Ďalej" Ozvalo sa.

Chlapci sa nadýchli a vošli.

,,Aaale, tu máme našich oneskorencov" Prihovoril sa im s úškľabkom riaditeľ.

,,My..my sme len nepočuli zvonenie"Koktal Nico.

,,To mi môže byť jedno. Pôjdete k Tichému potoku a vyčistíte ho. Nejakí výtržníci ho zase zašpinili. Zamračil sa. Už mám toho akurát dosť. Musím ich nájsť!" A výhražne zdvihol päsť.

,,Ale...my sme teraz boli pri potoku a špinavý nebol..." Zamrmlal See.

,,Och,špina v ňom pláva len pri Starej vŕbe. Choďte tam a vyčistite ho!"

Stará vŕba rástla v Goarii už niekoľko desiatok rokov. Pred päťdesiatimi rokmi sa tam nasťahoval nejaký boháč, ktorého miestni vôbec nepoznali. Dlho sa veľmi neukazoval, ale raz prišiel na večierok, ktorý organizoval sám kráľ a bola pozvaná celá dedina. A tam sa ukázalo, že je to naozaj milý-ujko Betlehem. Nikto nevedel, ako sa skutočne volá, ale do kostola priniesol krásny Betlehem, preto mu to meno prischlo. Ujko tam žije dlho a je veľmi starý. Ale všetci ho chodia navštevovať, pretože nemá žiadnu rodinu.

,,Áno.. tak ideme." Zamrmlali chlapci a vyšli zo školy.

,,Pff. Odfrkol si Patriko. Myslel som, že nám dá niečo odpisovať, alebo niečo podobné. A nie čistiť nejaký potok."

Juri si odkašľal. ,,Náhodou, ten potok je krásny a veľmi zaujímavý. Musíme ho vyčistiť. Viete, že 13.marca prídu víly..."

Chlapci sa na neho prekvapene pozreli. ,,Víly?!" Vykríkli spoločne.

,,Áno, víly. Prikývol dôležito. Ale vráťme sa k tomu potoku. Vznikol veľmi dávno, a stvorila ho práve..."

,,Hej, mi nechceme počúvať táraniny o potoku. Vyprskol Nico. Povedz nám niečo ešte o tých vílach!"

Juri sa na nich nechápavo pozrel.

,,Hmm, tak dobre. Víly sa majú objaviť 13. marca v kamennom kruhu. Počul som, ako sa o tom rozpráva kráľ s pani Martou."

,,A kedy?"

,,Včera. Keď som šiel domov zo školy."

,,A prečo si nám to povedal až teraz?" Spýtal sa ho See.

Pokrčil plecami. ,,Myslel som, že o tom už viete."

Nico s Patrikom mali na jazyku rovnakú otázku: Skade by sme o tom mali vedieť? Ale mlčali. Pomaly sa blížili k Starej vŕbe, potichu. Každý rozmýšľal na vílami. Dnes bolo 20.februára,takže len dvadsaťjeden dní! A víly! V kamennom kruhu! Kamenný kruh bolo staré miesto, vytvorené s kameňov obrastených machom a popínavými ružami. Spolu vytvárali kruh, v ktorom boli ešte tri kamene. Na každom bolo tajomné písmo, ktoré ani kráľ nevedel preložiť, pretože bolo veľmi starodávne. See sa už pozeral do rôznych kníh, ale písmo rozlúštiť nedokázal. Už bolo takmer pri potoku, keď ich vyrušil burácajúci hlas.

,,Ale, chlapci,kamže,kamže?!!" Volal na nich ujko, opierajúc sa o starú drevenú paličku.

,,K starej vŕbe, vyčistiť potok. Odpovedal mu Patriko. A vy ste kde boli,ujo?"

Tak to by bolo na dnes všetko. Bol to len začiatok, takže trošku kratšie, ale nabudúce to bude dlhšie.

Tak teda ahoj, stretneme sa pri ďalšej poviedke:)