Prekliaty meč (4)

«Nejnovější články | Môj poviedkový blog♥♥♥

Vytvořit blog | Nápověda

Vítam ťa v ríši s názvom FANTÁZIA♦

Dnes tu máme,ako inak ďalší diel poviedky. No, ale ja nebudem zdržovať, aj tak môj príhovor nikoho nezaujíma a poďme na to!

,,Learin?" Vypleštil oči a na viac slov sa nezmohol.

,,Vždy ten najneočakávanejší človek." Ozval sa chladný posmešný hlas.

Learin bola vždy považovaná za kráľovnú elfov. Rozumela reči zvierat a jej kráse sa nevyrovnal nikto. Dlhé tmavohnedé vlasy jej padali do bledej tvári. Orieškovohnedé oči boli lemované dlhými mihalnicami.Šaty, svetlomodré popretkávané striebornými niťam sa jej hodili k vlasom No na tvári, na ktorej bol inokedy úsmev a láskavosť, bolo pohŕdanie a zlosť. O Learin vždy rozprávali ako o dcére Lefaista a Ateistosy, bohom krásy a lásky. Bola považovaná za dámu,ktorá prišla z neba. Nikto nepoznal jej skutočný pôvod.

,,Takže ty si bola tá postava v kapucni." Zašepkal Raner. Learin sa len uškrnula a posadila sa na malú stoličku.

,,Ale prečo? Prečo si prišla do Goarie? A ako si sa vôbec dostala k hradu? Stráže vpustia len tých,ktorých kráľ pozná a dovolí im vojsť.Aký spôsob si si našla?"

Learin sa zasnene usmiala. ,,Bol to nápad môjho pána, mocného kráľa, ktorý onedlho prebudí na zemi všetko zlo. To len on dokáže vyrobiť elixír, pomocou ktorého sa niekto môže premeniť na niekoho iného. Treba na to jednorožčiu krv, a tú môj pán získal. Bola to veľmi zložitá úloha, a krv vystačila len na jeden elixír. A ja som vzala na seba podobu...Eposa."Oči sa jej zaleskli.

Raner nevedel, čo má od zúrivosti robiť. ,,Takže Epos.. ten, s ktorým som sa rozprával, to si bola ty? A keď si odišla, dala si si kapucňu a len tak si sa pofľakovala pri veži?!"

Learin prikývla. ,,Cítila som, že účinky elixíru vyprchávajú. Chcela som sa s tebou ešte porozprávať a vytiahnuť nejaké informácie, ale bolo neskoro. Rýchlo som zmizla von a dala som si kapucňu, ktorú som skrývala pod plášťom."

Raner ničomu nerozumel. ,,Ale ako sa ti podarilo odpratať preč Eposa?" Spýtal sa.

,,Bolo to jednoduché. Od rána som ho sledovala. Najskôr zašiel k nejakému Mijasovi, tak som ich špehovala. A keď vyšiel von, vedela som, čo mám urobiť. Ovalila som ho rovnakým kameňom ako teba. Keď bol omráčený, dala som mu ešte elixír spánku, ktorý sa ľahko zoženie v temnejších obchodoch. Bolo jasné, že do súmraku bude spať. Potom som vypila elixír a šla som do zámku. Pôvodne som chcela z nejakého vojaka vytiahnuť nejaké informácie, no ale vtedy sa tam dotackal nejaký ujko a ja som musela vyslať stráže, aby hľadali tých chlapcov. A keď so videla, kto ich zachránil...mala som šťastie. Obrovské šťastie." Tu Learin svoje rozprávanie skončila.

,,Výborne. Zašomral Raner a oprel sa o stôl. Koľko dní som už tu? A koľko sme vzdialení od Goarie?"

,,Sme asi dva dni cesty od Goarie. A dva dni si bol ešte v bezvedomí. Dokopy o tebe nepočuli štyri dni.Odpovedala Learin. Traja vojaci tu už boli a zhľadúvali ťa. Veď prečo sem neprísť-podľa nich tu ešte stále býva ten milý drevorubač so ženu a deťmi."

,,Takže my nie sme v nejakom hrade? Len v nejakom obyčajnom dome?"

Learin prikývla.

,,A kde teda sú? Ten drevorubač s rodinou aj vojaci?" Pýtal sa ďalej Raner.

Learin sa škodoradostne uškrnula. ,,Pozri sa von oknom" Povedala a prstom ukázala na zamrežované okno.

Raner sa postavil a pomalými krokmi kráčal k oknu. Obával sa najhoršieho. A jeho obavy sa bohužiaľ naplnili. Vonku zbadal na kope pohádzaných zopár tiel-vojakov a drevorubačovej rodiny. V Ranerovi sa dvíhala zlosť. A aj vykypela.Rýchlosťou blesku sa otočil k Learin.

,,Proti komu si myslíš, že ideš bojovať?" Posmievala sa mu Learin ale aj tak sa jej na tvári zračili obavy. Narábať s mečom dobre nevedela-veď dlho bola len kráľovnou elfov, ktorú chránili vojaci.

Už asi tri a pol hodiny kráčal Leiff vedľa Limby, ale k Smijskému priesmyku sa ešte nedostal. Asi týždeň behu a vynoril by sa zas vedľa Limby, a potom už len pár dní a bol by v Goarii. No to by musel kráčať aj cez noc. Smijský priesmyk pokrýva dosť veľkú časť krajiny, a je tretí najväčší. Nachádza sa na ňom aj Smijský borovicový les, a hovorí sa, že tam žijú trpaslíci. Leiff dúfal, že nejakých stretne, pretože počul že sú veľmi milý, ak keď sú vo veľkom nepriateľstve so vznešenými elfmi. Vznešení elfovia-napríklad Learin, sú obdarený čarovnými schopnosťami, ktoré okrem nich mávajú čarodejníci. Ale tých žije na zemi len zopár, a nikto nevie, kde žijú, a kde sa vynoria a začnú pomáhať. Pretože čarodejníci okrem Xandra sú naklonaný dobru. Vždy.

Leiff sa pustil do rýchlejšej chôdze, takmer bežal. Chcel sa do svitania dostať k priesmyku. Dedinu mal už dávno za sebou. Limba bola na týchto miestach čistejšia, nikto ju neznečisťoval. V Nymbii sa ale pár takýchto hlupákov našlo. Tráva začínala žltnúť, a kvety boli zvädnutejšie. To znamenalo, že ešte nejaká hodinka a Leiff bude pri priesmyku. Sám netušil, ako sa mu podarilo takmer polhodinu ustavične bežať. Začínalo sa rozvidnievať a Leiff zazrel v diaľke niekoľko borovíc obrastených machom, ktoré sa ťahali do vysoka. Povaľovali sa tam staré balvany, rovako obrastené machom, a vychádzajúce slnko na ne vrhalo žltooranžovočervenú žiaru. Slnko už bolo na oblohe, keď sa Leiff dostal k priesmyku. Bolo tam napadané trochu snehu, čo bolo zvláštne, pretože tohtoročná zima bola dosť teplá. Leiff sa rozhodol, že si urobí prestávku. Pár borovíc mu urobilo tieň a za nimi sa už rozprestieral Smijský priesmyk. Viedol cezeň úzky chodniček. Okolo bola suchá tráva, so zvädnutými kvetmi a jeden vysychajúci potôčik. Sem-tam ste mohli zazrieť nejakú borovicu. Leiff vybral zo starej ošúchanej koženej tašky krajec chleba s maslom a mech s vodou. Kým jedol, obzeral sa okolo seba. Na jednej borovici uvidel malú hnedú veveričku, čo bolo zvláštne, pretože tu žilo kvôli nedostatku vody a potravy málo živočíchov. Maximálne nejaké vtáky a hmyz. Keď dojedol, vstal a povedal si, že celý deň bude pochodovať, maximálne si urobí prestávku kvôli jedlu. Už sa chystal odísť, keď...

,,Ahoj!" Ozval sa veselý piskľavý hlas. Leiff sa začal prekvapene obzerať, ale nikde nevidel pôvodcu toho hlasu.

,,Pozri sa hore, truľko!" Kričal niekto. Leiff sa prekvapene pozrel hore. Videl tam však len malú hnedú veveričku so spoločníkom. Nemohol uveriť, že to práve ony rozprávali. Veveričky zoskočili na nižší konár a nakoniec na zem.

,,Ja som Lusy!" Nadšene sa predstavila veverička.

,,A ja som Perik." Hrdo povedal veveričiak.

,,Kam si sa vybral? teraz je krajina veľmi nebezpečná." Spýtala sa s úsmevom Lusy.

Leiff sa nezmohol na slovo. V nudnej Nymbii, kde chovajú jedine kone a sliepky nikdy nevidel žiadne rozprávajúce zvieratá. A teraz tu, pri Smijskom priesmyku narazí na dve rozprávajúce veveričky. Teda veveričku a veveričiaka. Ale zdalo sa, že im môže dôverovať. Nebezpečne nevyzerali.

,,Hmm. Do Goarie. A vy? Prečo tu žijete?" Odvetil po chvíli. Veveričky sa na seba prekvapene pozreli.

,,Kvôli bezpečiu, predsa! Povedal Perik a tváril sa, ako keby bol Leiff najhlúpejšia živá bytosť pod slnkom. Xandro predpokladá, že sa zabývame v úrodných krajoch, a nie tu. Žije tu viac živočíchov, no kedysi tu nežilo vôbec nič. Xandro si myslí, že to tak stále je."

,,A okrem zvierat tu niekto žije?" Spýtal sa Leiff.

,,No samozrejme. Trpaslíci. Lusy a Perik sa na seba znechutene pozreli. ,,Nenávidíme trpaslíkov. Vždy sme milovali elfov, a tak to aj zostane. Vznešení elfovia v minulosti dokonca chovali veveričky ako svoje domáce zvieratká. To oni im dali schopnosť rozprávať."

,,Hmm, a teraz to už tak nieje?"

,,Bohužiaľ, nie. Vznešení elfovia majú viac povinností než kedysi, takže sa o nás už nemôžu starať."Lusy aj s Perikom zosmutneli.

,,Hmm, ale ja už budem musieť ísť... aby som sa včas dostal do Goarie." Spamätal sa Leiff.

Prekvapene sa na neho pozreli. ,,A to nás tu necháš len tak?" Povedali urazene.

Pousmial sa. ,,Cestu do Goarie by ste asi nezvládli. A keď tam budeme, čo s vami urobím?"

Zamračili sa. ,,Že nezvládneme? Sme zvieratá s čarovnými schopnosťami. Zvládneme viac než ľudia. A predpokladáme, že v Goarii sa ubytuješ v nejakom hostinci. Zvieratá do izby môžu ísť tiež."

Leiff zdvihol obočie. ,,A skade to viete? Vari ste už v Goarii boli?"

Veveričky začali horlivo prikyvovať. ,,Boli, veru boli. So vznešenými elfmi. Ale to už bolo pred mnohými rokmi." Veveričky sa zasnene usmievali, ako keby vzpomínali na tie krásne časy v Goarii.

Usmial sa na ne. ,,Fajn, ale ak chcete ísť so mnou, tak musíme hneď vyraziť. Nie že sa budeme celý deň rozprávať."

Veveričky sa hneď spamätali. ,,Tak fajn. Povedal Perik. Vyrážame!" A aj s Lusy sa rozbehli dopredu. Leiff vykročil za nimi, všímajúc si okolitú krajinu. Pôsobila veľmi smutným dojmom. Ale bol to predsa priesmyk, cez ktorý nikto nechodil. Teda doteraz. Teraz tam boli nasťahované zvieratá a trpaslíci. Ale nezdalo sa, že by priesmyk nejako zútulnili. Kráčali niekoľko hodín. Veveričky mu rozprávali o dejinách vznešených elfov ale aj o veselých príhodách, ktoré sa im stali. Slnko dosť pieklo, aj keď bol február. Ale nakoniec to bol vyschnutý priesmyk. Poobede si urobili prestávku. Leiff musel dať zo svojho jedla veveričkám, lebo nemali nič zo sebou. Ale tie nakoniec toho veľa nezjedli. Kým Leiff jedol, šli sa pozrieť dopredu.

,,Nič zvláštne. Oznámili mu. Ale ak budeme rýchli mohli by sme sa o tri dni dostať do prvej malej dedinky trpaslíkov. Tam nás na noc prichýlia."

Zvyšok dňa len kráčali a slnko im pálilo na hlavy. Nič sa zatiaľ nezmenilo-vysychajúci potok a zvädnuté kvety. Večer sa dosť ochladilo a začal fúkať silný vietor. Utáborili sa pri potoku a spleti kríkov, ktoré ich chránili pred vetrom. Nedal sa im založiť ani oheň a tak sa ukryli pod kríkmi a čakali, kým noc prejde. Veveričky zakrátko zaspali, ale Leiff sa prehadzoval a želal si, nech vietor prestane fúkať. Nakoniec vietor predsa len poľavil a Leiffovi sa zatvorili oči. Keď už zaspával, začul dupot kopýt a tlmené hlasy. Premkol ho strach, že ho hľadajú. Potichu vstal. Za kríkmi uvidel štyroch alebo piatich koní a na nich jazdcov s lampášmi. Jeden zoskočil a niečo skúmal na zemi.

,,Je to jasné. Zašepkal. Niekto tadiaľto šiel. Stopy sú celkom čerstvé, mohlo to byť asi pred tromi hodinami."

Otočil sa a lampášom zasvietil do tváre ostatným. ,,Rozdeľte sa a prehľadajte to tu. Nemôžu byť ďaleko."

Jazdci zoskočili z koní. Jeden mieril priamo k Leiffovi. Lampáš mu osvetľoval unavenú tvár s dlhými svetlými vlasmi a sivými očami. Bolo jasné, že najradšej by si niekde ľahol a spal. Bol už len pár krokov od Leiffa, keď...

,,Hej! Zakričal jeden z jazdcov. Poďte sa sem pozrieť! Niečo som našiel..."

Jazdec sa otočil a kráčal za druhým. Leiff si vydýchol.

,,Čo asi tak našiel?" Leiff skoro dostal inkfart. Rýchlo sa otočil ale uvidel len Perika, ktorý sa zamyslene díval za jazdcami. Lusy ešte spala.

,,Neplaš ma" Zasyčal na neho nahnevane. Perik chcel niečo povedať, ale prehovoril jazdec.

,,Šupina! Ale z ryby to predpokladám nebude. A aj tie stopy sú zvláštne...poďme radšej ďalej. V Nymbii nám určite povedia viac" Po tomto vysadli na kone a odcválali preč.

Leiff sa nechápavo otočil na Perika. ,,Šupina? Kde sa tu mohla vziať?"

Perik sa na neho pochmúrne pousmial. ,,Asi viem."