HryProDivky.cz
Eva Ibbotson - Obor z Oglefortu (6. kapitola)
Salam! (kdo má chuť na salám? xD)
Máme tady už šestou kapitolu knihy Obor z Oglefortu. Omlouvám se, že tyhle kapitoly píšu po slovensky a že možná někteří Češi nerozumějí, ale ty kapitoly jsou opravdu dlouhé (a tahle je asi nejdelší) a je pro mě jednodušší to jenom odpisovat, jako kdybych to měla i překládat... No každopádně... Zövq!
Minulé díly:
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6
MIRELLA
Ostland je miesto plné prekvapení. Jeho východná časť je tichá a pokojná, s roztomilými mestečkami pozdĺž pobrežia, medzi ktorými sa nachádza aj hlavné mesto Waterfield. Nájdete v ňom všetko to čo v Londýne alebo v Dubline, či dokonca v New Yorku. Je tam parlament, súdy, divadlá, ZOO a dokonca aj prístav pre veľké a malé lode, pretože mesto leží pri mori.
Ak sa odvážite severnejšie smerom do stredu ostrova, objavíte úrodnú farmársku oblasť so sadmi, stádami chovných dostihových koní a bukovými lesmi pokrytými zvončekmi.
Odľahlá severná časť ostrova je však úplným opakom tej východnej. Pred státisícmi rokov tam došlo k zemetraseniu, vďaka čomu vznikla hlboká prasklina, ktorá oddelila severný cíp ostrova od jeho ostatných častí. Na sever od praskliny sa rozprestierali skaly, divočina a takmer úplná prázdnota bez bežných ľudí a bežných domov. Vo zvlnených temných kopcoch boli jaskyne, hrady, tunely a ľudia, ktorých by ste nenašli v žiadnom telefónnom zozname. Túto časť ostrova spájal so zvyškom územia úzky most, ktorý viedol ponad roklinu hlbokú niekoľko metrov. Aj keby však bol most širší a roklina menej hlboká, ľudia z priateľskejšej civilizovanej časti ostrova by sa po ňom aj tak nepustili na druhú stranu. Jedna z prvých vecí, o ktorej sa dozvedajú deti z ostrova od svojich opatrovateliek a rodičov je, že len blázon by sa vydal cez most na sever. Cestou by mu odtrhli nohy, sotili ho do rokliny alebo vyďobali oči... ale ak by sa mu aj podarilo dostať na druhú stranu, čakali by naňho ľudia, ktorí by ho s radosťou zmenili na muchu, priklincovali o strom alebo sotili do niektorej zo žeravých dier.
Hoci obyvatelia ostrova hovorili po anglicky, kráľovstvo neuznávali. Odmietali kráľa, kráľovnú či iného panovníka, ktorý by im rozkazoval.
Vo Waterfielde bol aj palác, kde žila kráľovská rodina Montefinovcov, ktorá prišla na ostrov pred mnohými rokmi. Palác s rodinou nikomu neprekážal, lebo hýril farbami, čo priťahovalo turistov s fotoaparátmi. Vo východnej časti ostrova bolo roztrúsených aj niekoľko hradov, kde vojvodovia a princovia trávili čas lovom, záhradníčením či hraním kariet.
Hoci Montefinovci krajine nikdy reálne nevládli, viedli veľmi impozantný život.Mali vlastné hliadky, osobných strážcov a viac ako stovku služobníkov. Prevážali sa na kočoch s erbom na dverách a graciózne z nich v bielych rukaviciach kývali na ľudí. Zakladali dobročinné predaje, organizovali plesy, dávali si maľovať portéty a jazdili po parku na plnokrvných koňoch s čeľadníkmi cválajúcimi za nimi.
Montefinovci mali tri dcéry. Princezná Sidónia bola najstaršia, princezná Angelina prostredná a oveľa neskôr po oboch sa narodila aj princezná Mirella.
Sidónia s Angelinou boli pekné a poslušné dcéry, ktoré sa vyžívali v typicky kráľovských zábavkách. Mirella bola iná. Od narodenia medzi ne nezapadala a ani nevyzerala ako princezná. Oči mala čierne, vlasy rovné a odstávali jej uši. Mirella sa nikdy nevozila v uzavretých kočoch ani nemávala ľuďom. Hovorievala, že jej z jazdy býva nevoľno. Rovnako nikdy nesedela maliarovi, aby ju portrétoval, ani sa nehrávala s deťmi ,,primeranými" jej kráľovskému postaveniu.
Mirellinou vášňou boli zvieratá. Nielen mačky, psy a kone, ale aj bytosti, o ktorých ľudia ani nepočuli. Svoje útočisko našla v záhrade na nádvorí medzi kôrovcami, podzemnými chrobákmi a ucholakmi. Pod posteľou si schovávala hniezdo mravcov. Keď jej ho chceli slúžky vyhodiť, dostala hysterický záchvat, ktorý rezonoval celým palácom. Nemala prekrásneho plemenného psa, ktorý sa objavoval na fotografiách princeznej Sidónie, ani dokonale upraveného afgánskeho chrta, ktorý bol miláčikom Angeliny. Prisvojila si zatúlaného psa - hrubosrstého bastarda so smiešnymi očami - ktorého na jej príkaz pre ňu chytili osobní strážcovia cestou k zubárovi. Nazvala ho Škúľočkom. Mirellinu mamu vždy striaslo, keď sa jej priplietol do cesty.
Mirella zbožňovala vtáky. Keď bola ešte bábätko v kočíku, vydržala sa celé hodiny dívať na škorce, vrabce a pinky, ktoré poletovali nablízku. V siedmich rokoch už poznala takmer všetky vtáky a keď ju opatrovateľka zobrala do prístavu, nedokázala odtrhnúť oči od čajok, rybárikov a súl, ktoré krúžili nad morom.
,,Sú také biele," hovorievala opatrovateľke.
---
Kráľovské rodiny veľmi obľubujú svadby. Takže keď Sidónia dovŕšila osemnásty rok svojho života, zasnúbili ju s princom Filipom, ktorý býval v trochu menšom paláci na pobreží.
Bol to veľmi nezaujímavý mladý muž, ktorý žil len pre svoju zbierku známok. Obe rodiny sa však zhodli, že bude dobré rody spojiť a mať veľkolepú svadbu vo Waterfieldskej katedrále.
,,Srdiečko, budeš jednou z družičiek," oznámila mama Mirelle.
,,A to musím?" opýtala sa Mirella, čím mamu očividne zarmútila, lebo všetky normálne malé dievčatá najviac túžia po tom, aby mohli kráčať v kostole v krásnych šatách.
Svadba bola pompézna. Kostol kvitol v záplave tisícich ružových ruží, Sidónia žiarila v smotanovobielych šatách s takmer trojmetrovou vlečkou a Mirelline šaty pokrývali vyšívané drobnulinké ružové púčiky.
,,Budeš krásna, srdiečko," chlácholila Mirellu mama.
,,Nebudem," namietla Mirella. ,,Budem vyzerať ako osýpkovité vyrážky na úteku."
Všetko našťastie prebehlo tak, ako sa patrí, až na typické drobnosti - v ovocnom piškótovom zákusku so želatínou hodovala myš a podobne.
Potom pre Mirellu nasledovali dva roky pokoja, počas ktorých založila sladkovodné akvárium s rybkami-pichľavkami a skrotila kavku obyčajnú, ktorá spadla do komína. Nasledovali zásnuby Angeliny s posledným nezadaným princom v Ostlande - vychudnutým mladíkom, ktorý celé dni cmúľal mentolky, aby mal svieži dych. Mirella musela byť opäť družičkou.
Druhá svadba bola ešte okázalejšia ako prvá. Nevesta mala v rukách obrovskú kyticu hyacintov, ktoré ladili s farbou jej očí a šaty družičiek pokrývali trblietavé flitre.
,,Som ako ryba," poznamenala Mirella, ale keďže ryby mala rada, správala sa slušne.
Opäť nasledovalo niekoľko pokojných rokov, a potom sa Mirellini rodičia začali strachovať. Kde nájdu ženícha pre svoju najmladšiu dcéru, keďže zásoby princov na Ostlande sa už minuli?
,,Samozrejme, ešte stále je dieťa, a na svadbu je priskoro," uvažovala mama, ,,ale musíme mať nejakého ženícha k dispozícii, keď príde čas."
Mirellini rodičia vyrazili na cestu do Európy hľadať pre Mirellu vhodnú partiu. Po mnohých neúspechoch objavili korunného princa z Asmory, malej krajinky medzi Talianskom a Francúzskom, a pozvali ho a návštevu do Waterfieldu, aby sa s Mirellou zoznámil.
Návšteva nedopadla dobre. Princ Umberto pricestoval o deň skôr a namiesto toho, aby uvidel Mirellu v najlepších šatách a s upravenými vlasmi, našiel ju v pracovnej kombinéze, ako čistí akvárium. Vlasy mala ledabolo stiahnuté dvoma gumičkami a na šatách vodné rastliny.
Princovi Umbertovi sa Mirella vôbec nezapáčila a ani Mirella ním nebola nadšená. Bol to nafúkaný chvastúň s prihlúplou blonďavou briadkou a pohŕdavým hlasom.
,,Budeš mať čas si naňho zvyknúť," vysvetľovala Mirelle mama.
Mirella mamine slová zmietla zo stola. ,,Ani za desať, dvadsať či sto rokov. Radšej sa dám obesiť, natiahnuť na škripec alebo rozštvrtiť, akoby som spojila život s tým neokrôchancom."
Princ vzápätí odcestoval domov, ale tým sa nič neskončilo. Mirellin otec bol veľmi bohatý - vlastnil ropné vrty a diamantové bane - a keďže otec princa Umberta bol chudobný, prikázal Umbertovi, aby sľúbil, že sa s Mirellou ožení hneď, ako na to dorastie.
,,Urobím to," sľúbil Umberto, ,,ale musia ju poumývať a urobiť z nej naozajstnú princeznú. Odmietam žiť s rybami, psami-krížencami a kavkami."
Mirellini rodičia na túto podmienku pristali a zahájili Mirellinu prevýchovu. Vzali jej hniezda mravcov, akvárium, odohnali kavku a upozornili, že do princovho príchodu musí mať aj nového psa.
,,Kúpime ti prekrásneho čistokrvného psíka, ako majú tvoje sestry," sľubovali jej rodičia.
,,Nechcem žiadneho čistokrvného psa. Chcem svojho Škúľočka. Prosím, dovoľte mi nechať si ho," poprosila.
Všetky jej prosby, hrozby a hysterické záchvaty boli zbytočné. Jedného dňa po návrate z prechádzky už Škúľočka doma nenašla.
,,Robíme to pre tvoje dobro," vysvetľovali rodičia. ,,Aby sa z teba stala naozajstná princezná."
Práve v tej chvíli si Mirella uvedomila, aké bezmocné sú deti.
---
Keď sa Mirella cítila veľmi smutná, zvykla vyliezť cez okno na najvyššom poschodí paláca na strechu medzi hradby a odtiaľ pozorovať oblaky a krúžiace vtáky. Pri takomto pohľade sa jej vždy o kúsok uľavilo.
Deň po zmiznutí Škúľočka vyliezla na strechu a ľahla si na ňu.
Zvyčajne dokázala s ľahkosťou pozorovať vtáky a predstavovať si, že je jedným z nich, ale v ten deň bola taká zúfalá, že pohľad na ne ju výnimočne dojal.
Nad komínom plachtila čajka a v jej ligotavom perí sa odrážalo slnko. Párik vtákov-rybárikov sa priblížil tak blízko, že zahliadla ich zreničky. Vysoko medzi oblakmi sa vznášal sokol-pustovka.
Ako tam tak ležala, nadobudla pocit, že aj ona má krídla, že aj ona je slobodná ako vták... ako biely vták v modrastých oblakoch, ktorý nemusí rozmýšľať ani báť sa a ktorý sa len tak oddáva prúdeniu vzduchu a letí do výšok... a ďaleko a ešte ďalej...
Mnohé rozprávky hovoria o magických vtákoch, ktoré lietajú vysoko nad zemou a vidia, ako sa pod nimi strácajú bezvýznamné problémy ľudí. Divé husi, ktoré na svojich krídlach nesú chlapca ponad celé Švédsko... veľký vták Ruch, ktorý niesol Sindibáda do Diamantového údolia... lastovička, ktorá zobrala palculienku do Afriky.
Keby bola Mirella vtákom, vo svojich pazúroch by neniesla nikoho. Len by úplne sama a slobodná letela vyššie a vyššie a tak ďaleko, ako by len vládala.
Po hodine sa stará pestúnka začala o Mirellu strachovať a pustila sa prehľadávať palác Na sreche ju našlo jedno páža a priviedlo ju do paláca.
Pestúnka ju okamžite začala hrešiť.
,,Vieš, že nemáš loziť na strechu. Z toho zízania na vtáky môžeš zomrieť. Ak budeš takto pokračovať, čoskoro sa aj z teba stane vták."
Mirella pestúnkine výčitky nikdy poriadne nepočúvala, ale teraz ju jej slová zaujali. ,,Ako by sa to mohlo stať? Nikto sa predsa nedokáže premeniť na vtáka."
,,Na severe sú bosoráci a monštrá, ktoré menia ľudí na horšie veci ako vtáky."
,,Akí bosoráci?" dychtila po odpovedi Mirella. ,,Aké monštrá?"
Pestúnka sa však odmlčala. Zakázali jej strašiť Mirellu príbehmi o najsevernejšej časti ostrova.
,,Akí bosoráci? Aké monštrá?" opakovala Mirella. ,,Len si všetko vymýšľaš."
,,Nevymýšľam," nahnevane odvrkla pestúnka.
Viac nepovedala, ale aj toto jediné slovo stačilo. Mirella bola celé nasledujúce dva dni tichá a duchom neprítomná. Na tretí deň služobníctvo našlo jej posteľ prázdnu a v celom paláci nezostala po nej ani stopa.
No... jak jsem říkala. Moc dlouhá kapitola... Každopádně, doufám, že se vám líbila a budu ráda za každé plus a komentář!
Farvel
Sia
Komentáře
Lucy Lupinová(Bradavice)
Píš to na Wattpad.
Lucy Lupinová(Bradavice)
Sia23: Tak si daj vyrobiť od niekoho! Vieš koľko ľudí vyrába covery na objednávku? Ja mám väčšinu takých od niekoho. Neter slávneho, Spoločenstvo elfov, Lucy Lupinová či Fenek, mačka, kôň a pes, to všetko mám na objednávku. Aj Dear Rider a ten starší Dear Rider.
Sia23
(Teorie velkého třesku)
Lucy Lupinová: No... ehm... asi sa mi veľmi nebude chcieť to znova celé prepisovať... Síce by som to mohla aj skopírovať xD Ale obal knihy asi veľmi nenájdem...