Dear Rider #4

«Nejnovější články | World of the LOTRhead

Vytvořit blog | Nápověda

Tak. Dej sa nám začal stávať zaujímavým. Teraz sa dozviete, ako sa tento príbeh v skutočnosti začal...

Túto kapitolu venujem Lile_LP. Neviem, prečo práve jej, ako prvá mi prišla na rozum :D

Kapitola štvrtá- Koniec?

Smutne som sledovala červené pohyblivé svetlo na aute. Nedalo sa odhadnúť, čo si práve myslí(teda, ak si niečo vie myslieť, do jeho tajov som až tak hlboko neprenikla).

,,Pamätáš sa na naše prvé stretnutie?" opatrne som sa opýtala.

,,Áno. To bolo vtedy, keď ti tí chlapci skoro rozbili hlavu." odpovedal hlas.

,,Presne," usmiala som sa, ,,keby si sa tam vtedy nezjavil ty. Tuším si išiel nájsť Saru, lebo nejaký ľudia ju hľadali kvôli jej otcovi, všakže?"

,,Áno. Bola vo veľkom nebezpečenstve. Mojím pôvodným cieľom bolo nájsť Saru a odviezť ju do bezpečia. Bol som na to naprogramovaný..."

,,Hej, A potom..."

,,Sme narazili na Michaela."

Cítila som, že si to pamätám, akoby sa to stalo včera.

Plakala som schúlená pri lekárni. Už bolo dávno zatvorené. Rodičia odleteli do Francúzska za strýkom a tetou. Triasla som sa od zimy, keď sa ku mne doplazil Boy Gang. Otrhaná od ich bitky som nemohla vstúpiť ku tete, ktorá ma mala strážiť. Kľúče si zobrala a ja som sa nemohla dostať domov.

,,Aha, chlapci, tuším to je Dearová! Čo, tetuška ťa nepustila domov takú zbitú?" začal sa chechtať Marco- ich vodca.

,,Drž hubu!" odvrkla som.

,,Ohó, pokoj, slečinka! Nechceš aby sme ta zbili znova, však nie?" opýtal sa Andrew, ich najväčší bitkár.

,,Pokiaľ nesklapneš, tak sa domov plačúc prikradneš k mamičke, aby ti ošetrila rozbitú papuľu!" nahnevala som sa.

,,Sama si to chcela..." zavrčal, a šmaril po mne kameň. Trafil ma do hlavy. Zbadala som milióny hviezdičiek, a omráčená som skydla na zem. Po Andrewovi sa opakovali ostatní chalani a bombardovali ma kameňmi. Kričala som od bolesti, krv mi stekala po čele až ku brade. Myslela som, že je to môj koniec, že ma ukameňujú k smrti. Od boľavej hlavy som nič nevidela, taká ukrutná to bola bolesť. Potom ma však oslepilo jasné svetlo, takže som si myslela, že vidím ,svetlo na konci tunela'. Začula som piskot kolies auta, namáhavo som otvorila oči a zbadala čierne auto- Mustanga- ako driftuje okolo Boy Gangu. Chlapci sa s krikom rozutekali, a ja som nevidela na môjho záchrancu-šoféra- čo riadil auto. Bolesť ma zaslepila. Auto zastalo pri mne, začula som otváranie dverí, ale nikto po mňa neprišiel.

,,Nastúp si." ozval sa pokojný mužský hlas. Pôsobil hrôzostrašne, ale zároveň upokojujúco. Doplazila som sa k dverám spolujazdca, nastúpila som a zavrela za sebou dvere. Začula som, že sa asi vo výške môjho čela niečo otvorilo a zacítila som, ako sa chladný liečiví roztok rozprášil na moje čelo. Tesne pri mojich rukách sa vysunula skrinka, a ja som si z nej zobrala leukoplast a nasadila na čelo. V aute sa dobre sedelo, malo mäkké sedadlá a pôsobilo moderne.

,,Nemáš rozbitú hlavu ani prasknutú lebku. Kameň, čo ťa zasiahol, nebol príliš veľký, aby ti ublížil.

Ako sa voláš a kde bývaš? Odveziem ťa domov." ozval sa hlas, ktorý však neznel od miesta šoféra. Ako keby rozprával z celého auta.

,,Lucy Susan Dearová, je moje celé meno. Skrátka Lucy. Domov sa nedostaneme, teta ma vyhodila, vždy som myslela, že je milá ale mýlila som sa. Kľúče ostali dnu v dome, je zamknutý." pokrútila som hlavou a pozrela sa na vodiča. Zhíkla som.

Nikto tam nesedel. Auto sa šoférovalo samo, a zjavne sa aj samé so mnou rozprávalo...

,,Ani sa to nezdá, ako dlho sa poznáme, však?" opýtala som sa.

,,Áno..."

,,A teraz sa zdá...že je už koniec? Je toto naozaj koniec?" smutne som hľadela na svoje ruky.

,,Netuším. Zdá sa, že áno."

,,To nedovolím! Toto by som na Torresa nikdy nepovedala! Kamarát... myslíš, že ťa ešte niekedy uvidím?"

,,Jedine, keby ma Torres chcel predať."

,,Ale ty si majetkom Knight Industries! Nemôže ťa predať!" rozhorčila som sa.

,,Lucy, on je spolumajiteľom Knight Industries. Keďže Sarin otec zomrel, on je teraz hlavným šéfom."

,,To nie je možné...neverím...neverím!" dupla som nohou.

Takto sme sa rozprávali hádam zvyšok dňa. Ostatní sa neodvážili vstúpiť do miestnosti, nechceli vyrušovať. Nakoniec, keď ma môj najlepší kamarát poslal radšej spať, lebo moja energia rapídne klesala, postrehla som, ako sa zvedavé tváre za mnou pomaly zjavujú.

Ľahla som si a smútok sa predieral do celého môjho tela ako extra silný jed. Nesníval sa mi žiaden sen, len ma prenasledovali nepríjemné vidiny. Po tomto obzvlášť dlhom rozhovore som sa cítila ešte horšie, ako predtým. Akoby si moje srdce uvedomovalo, že strácam niečo veľmi,veľmi vzácne...

Och bože to je také sad.. :c