Moje príbehy a povídky

  

 Ráno som sa zobudila na pípanie budíka.A akoby so mnou aj samotná zem súcitila začalo neochvejne pršať.Bolo chladno a vietor prehyboval menšie konáriky stromov k stuhnutej zemi.Opatrne som vstala.ešte zoslabnutá zo včerajšieho večera.Podišla som ku skrinke a vytiahla tabletky na ukludnenie nervou ktoré som brala už celý týždeň pretože bez nich by som to asi nezvládla.Šla som k zrkadlu a pohľad na môj vlastný odraz ma vydesil.Moje vínovo červené vlasy som mala prilepené okolo celej tvare a taktiež nebol moc pekný pohľad na obrovske kruhy pod očami čo som mala.Bola som celá bledá a nechutne vychrtlá.A toto som mnou urobila mamina smrť. Mrtvolne som prešla ku krabici v ktorej som si pobalila oblečenie a vytiahla od tiaľ čierne šaty s dlhými rukávmi a suknou po kolená.Predsa sa na pohreb nič lepšie nehodí.Uslzenú a napuchnutú tvár som skryla pod veľkou vrstvou make-upu. Ako som schýdzala po drevenných schodoch uvidela som otca ako neprítomne prekladá krabice zo strany na stranu.Prešla som popri nom bez slov pretože som vedela že na nieaku vážnu debatu ani jeden z nás nemá náladu.Napila som sa studenej vody a vzala ešte jednu prázdnu krabicu. šla som do izby a do krabice pobalila ešte zvyšne veci kedže sme sa s otcom hned po maminom pohrebe rozhodli odsťahovať k mojej tete niekam daleko od tohto mesta.Keď som bola uplne pobalená s mojej detskej izby ostala iba prázdna miestnosť bez života.Pri spomienke čo všetko som tu zažila mi išlo do plaču ale nechcela som ale nechcela som si zmyť make-up ešte pred pohrebom a tak som plač uspešne zadržala."Clary nechcem rušiť ale už by sme mali ísť." Zakričal otec chraplavým hlasom.Vstala som a zobrala krabice do auta a to iste aj otec. Ako som sa odvrátila od nášho čierneho BMW pozrela som sa posledný krát na náš dom.Zavrela som oči nadýchla sa a vstupila do auta. Cesta nebola dlhá no pre mna to trvalo snád večnosť kým som neprišla k bráne v cintoríne.Boli to dve mohutné čierne goticke stavby tičiace sa nad obrovským kostolom.A mohol sa začať pohreb.(neviem ako pohreb prebieha takže dont hate me ak som to napísala zle) omša začala a už mi šli slzi do očí ale dalo sa to vydržať až pokiaľ som neuvidela mamu. V tú chvíľu som uvidela všetky spomienky všetky radovánky a všetko čo som s nou zažila a až vtedy to prišlo.Bolo mi jedno čo na mna všetci čo prišli pozeraju proste soom spustila taký narek že som skoro nevládala dýchať.V tom som ucítila neičiu ruku na chrbte.Obzrela som sa a bol tam otec, pevne ma držal za rameno zatiaľ čo som ja plakala ako male dieťa.Vhodila som k mame jej oblubene červene ruže. Ked mamu zakryli nahrobnou deskou ešte chvilu som plakala a potom prešla k autu.Znova sa nadýchla a vyrazili sme. Ako sme prechádzali popri značke ktorá označovala koniec mesta zavrela som oči a v duchu si povedala. "Zbohom Phoneix a vitaj Jacksonville:"