HryProDivky.cz
Luna rada píše veci bez zmyslu
Sila a rovnováha 3
Mne však bolo stále málo. "A Mzin so Solyolou- kde sú?" Ulf sa zatváril rozpačito. Táto otázka zrejme padla na neírodnú pôdu. "Abjorn, ukáž mladej vonDeyovej, kadiaľ sa dostane domov." Abjron sa zazubil. "Nech sa páči, ctihodná Dračica. Veľký Ulf potrebuje chvíľu, aby si po veľkej námahe odpočinul." Ulf na Abjorna škaredo zagánil, ale mlčal. Usúdila som, že sa na sebe zabávajú často a radi. "Ale, pre poriadok, či sa vám to páči, alebo nie, so svojimi výpravami sem nehodlám prestať." Abjorn si zahryzol do pery, Ulf zakvílil, vraj dúfal, že to nepoviem a Arvensis o všetko stratil záujem a vrátil sa k svojmu odpočinku na mreži pri strope. S obdivom som hľadela na eleganciu hadodraka. Pritom mi stihol pokynúť hlavou, akože už mám ísť.
S úškrnom som sa uklonila smerom k Abjornovi a vyšla z miestnosti. "Ctihodná Dračica práve odchádza. Von potrafím aj sama. Ty sa radšej venuj starému Ulfovi." Slová -starý Ulf- som radšej vyslovila potichšie, nechcela som ho viac naštvať. Abjorn mi so smiechom kývol. "Ver mi, tento starý hundroš je vlastne celkom fajn. Ak s ním žiješ desať rokov. Ale myslím, že Ty to budeš mať trochu ľahšie, si predsa vonDeyová, nie?" Usmiala som sa. Musela som sa rýchlo rozhodnúť a úsmev mi mohol čas len získať. Abjorn vyzeral, že nie je tak zatrpknutá ako Ulf. To mi len dodalo odvahu. "Stále ma však zaujíma, čo sa stalo so Solyolou a Mzin." Abjorna smiech rýchlo prešiel.
"To by Ti vedel povedať Ulf sám. Hádam, keď prídeš zajtra." Bolo povedané posledné slovo. Pochopila som, že odpoveď na moju otázku bude zrejme nepríjemná. Minimálne pre týchto dvoch.
No určite som sa sem zajtra chcela vrátiť. Keď už nie kvôli hľadaniu odpovede, tak kvôli opätovnému stretnutiu s Arvensisom. Tento drak ma stále viac presvedčial o jeho inteligencií a nadhľade. Páčil sa mi. Chcela som sa ešte raz obzrieť, ale zaprvé, učili ma, že nie je správne obzerať sa za seba (v oboch slovazmysloch) a jednak som si bola istá, že Abjorn dvere už zavrel a Arvensa neuvidím. Dnes som už nemala náladu prechádzať sa po chodbách pevnosti. Ale zaujala ma myšlienka, že tento kolos postavil jeden z mojich predkov v dobách dávno minulých. Nádhera!
Teraz som sa ale ponáhľala domov. Chcela som sa trochu pohrabať v starých knihách. Okrem toho sa už zmrákalo a pohyb v hustom lese bol dosť náročný. Nakoniec som musela použiť baterku, takže domov som sa dostala až po pol šiestej. Žiaľ, či našťastie, ihneď v bráne ma privítala vlčica. Takmer na mňa skočila, ale len čo som sa na ňu pozrela prísnym pohľadom, upustila od svojho plánu a len zaujala miesto pri mojom ľavom boku. Pričom neustále tlačila čelo k mojej ruke. "Ahoj!" Pozdravila som hneď v hale. Vysoká klenba mi pozdrav potichu vrátila. Nikto nič. Vybehla som hore na druhé poschodie, kde som mala izbu. Bol to celkom maratón. Hala bola hala v pravom zmysle slova, bola približne kruhovitá a presne oproti vstupným dverám bolo dlhé, zužujúce sa schodisko na poschodie. Schody pokračovali v chodbe popri zábradlí. Dalo by sa teda povedať, že to bol balkón v dome. Trochu staromódne a hlavne nákladné na priestor, ale nestráca to svoje čaro. Napriek tomu, že balkón bol kružnicový, všetky izby boli "hranaté". Tu na prvom mali svoj svet rodičia. Na druhom poschodí zas ja. Moje kráľovstvo bolo o poznanie menšie, pretože druhé poschodie a podkrovie sú už iba preistorom niekdajšej pôvodnej veže. V podkroví bola obrovská knižnica. A tam som práve mala namierené. šte predtým som sa ale zastavila v kuchyni. Potrebovala som šálku čaju. Vo dverách som sa stretla s mamou. Keď uvidela, že som si so sebou brala pakľúče, potichu zavzdychala: "Dúfam, že si nikoho nevykrádala!" Nemusela sa ani usmiať, vedela som, že si zo mňa robí žarty. "A prečo nie? To, že sme najbohatšia rodina v dedine neznamená, že mi to stačí!" Mama sa zasmiala. Nedokázala som pochopiť, ako jej mohlo nevadiť, že jej dcéra sa poflakuje s pakľúčmi vo vrecku. "Vieš, že Ti verím. Nech ťa ani nenapadne ich niekedy použiť na niečo, za čo by si sa musela hanbiť." Prikývla som. Zmysel pre česť a pre tvorbu reputácie som plným právom zdedila po oboch rodičoch. Pakľúče používam len pri tréningu. V teréne ešte neboli. Akurát tak dnes.
"A čo Ti dnes povedali stromy?" Kyslo som sa usmiala. "Neskôr, mami." Po našom dome som sa strašne rada prechádzala. Ani po dvanástich rokoch miestnosti nestratili pre mňa svoje čaro. Kuchyňa nebola výnimkou. Rustikálny štýl úžasne sedel so starodávnym vzhľadom domu. Je fakt, že aby nábytok vydržal, je treba o sústavne leštiť.
Napustila som so kanvice vodu a pripravila bylinky. Ovocné čaje mi nechutia. To máme v rodine. Babka sa nedávno vynašla a založila obrovský záhon s materinou dúškou a mätou. Po pár minútach som so šálkou čaju a školskou taškou stúpala po chodoch. Najprv som sa zastavila v izbe, tašku hodila ku stolu s tým, že úlohy si napíšem večer. Len som zastrela žalúzie a závesy, páčilo som sa mi šero v mojej izbe. Hneď potom som vybehla do knižnice, zavrela som lakované dvere, položila som šálku na stolík. Na chvíľu som si sadla. Aj tu vládlo pološero, ale to bolo kvôli mohutným mračnám vonku a tiež kvôli ročnému obdobiu. V novembri sa, samozrejme zotmieva skôr. Práve som chcela zasvietiť lampu v jednom vikieri s veľkými oknami a momentátne spustenými závesmi, kde obyčajne čítavam, keď zahrmelo. Vzápätí sa zablesklo. Videla som to aj cez závesy. Lampu som radšej nechala lampou a zbehla zasa dole do svojej izby. Vytiahla som svoj televízor zo zásuvky, telefón a notebook z nabíjačky. Nerada by som o ne prišla. Naslepo som v stolíku šmátrala po baterke. Keď som ju konečne našla, nedočkavo som vybehla naspäť do knižnice. Konečne som znova zatvorila dvere a rozsvietila baterku. Chvíľu som kužeľom svetla behala po regáloch plných kníh. Keď som našla, čo som hľadala, priblížila som sa k svojmu regálu. Svietila som baterkou na tituly kníh. Našla som starú, ošúchanú knihu bez titulu. Na tú som nikdy ani nepozrela. Ale teraz mi prišlo, že by som v nej mohla nájsť niečo, čo by mi pomohlo. Vytiahla som ju z poličky. Po chvíli som našla pár ďalších takých. Položila som ich na stôl vo vikieri. Uchlipla som dúšok čaju a roztvorila prvý zväzok. Kniha mala ošúchaný, kožený obal a stránky boli zažltnuté, jemné a tenké, až som sa bála, že ich rozdrobím. Boli popísané starodávnym rukopisom, čiernym atramentom. Táto kniha bola vlastne denník. Dátumy som nevedela nájsť, miesto nich boli nad textom nejaké symboly alebo čo. Text bol trochu menej čitateľný, ale to, čo som neskôr vyčítala, spolu tvorilo fantastický príbeh. Autora denníka som zatiaľ nespoznala, ale hlavou mi blúdila myšlienka na prvého vonDeya. Pomaly a so záujmom som listovala v denníku. Doteraz tu boli len klasické každodenné zápisy, ako kam ten niekto šiel, koho stretol a čom sa rozprávali. Asi na tretej stránke som objavila riadok textu, ktorý bol napísaný veľkým písmom. "VEDEL SOM TO!" Nedočkavo som sa pustila do čítania zápisu. Doteraz si presne pamätám každé slovo, ktoré na stránke stálo. Už po pár riadkoch som takmer vykríkla. Našla som to! "Často som slýchaval zvláštny rev, ktorý som nepoznal. Vždy som potom strávil hodiny prehľadávaním lesa. A nikdy som nič nenašiel. Až dnes.
Jeden z nich bol neopatrný a zaviedol ma k jaskyni v lese, kde sa skrývali. Boli traja- jeden mal tmavomodré a tmavosivé šupiny a inak sa podobal na hada. Druhý mal šupiny červené a jasnooranžové. Mal štyri nohy a krídla. A tretí mal svetlomodré a biele šupiny, dve zadné nohy a krídla miesto predných. A ľudia sa celé desaťročia spoliehali na to, že ich vymýtili..."
Toto bol príbeh prvého vonDeya, ktorý objavil tri posledné draky! Všetko tomu nasvedčovalo. Bola som vo vytŕžení. Tak strážcovia Arvensa mi neklamali... Tento denník mi priniesol odpovede na otázky, ktoré ma prenasledovali, odkedy som bola schopná rozumne uvažovať. Ale priniesol mi aj ďalšie otázky. Hľadanie odpovedí na ne by ma mohlo dostať do riadnych problémov... alebo k poriadnemu dobrodružstvu!
Pokračovanie nabudúce
Vaša
Luna632
