HryProDivky.cz
Luna rada píše veci bez zmyslu
Sila a rovnováha 2
Keby tam lietali netopiere, brala by som to. Ale neboli tam netopiere. To, čo viselo z mreže pripomínalo hada. Ale tento druh som nepoznala. Bol ľadovomodrý, jeho šupiny miestami nadobúdali sklený odlesk. Od krku až k špičke chvosta sa ťahal rad veľkých jednoduchých šupín výraznejšej ľadovej modrej. Plazovu dlhú hlavu zdobili končisté rohy a mal prenikavé, akoby zahmlené oči. Keď ich na mňa uprel, zamrazilo ma. Plaz odvinul chvost z mreže, ktorej sa držal, spustil sa na zem a ľahko pristál. Skrútil sa ako kobra pripravená na útok. Boli sme od seba asi na tri metre. No nebála som sa. Niečo mi našepkávalo, že tento zvláštny tvor je obdarený neobyčajnou inteligenciou. Videla som, že hoci je pripravený na útok, neublížil by mi. Keď si svoj čina vtedy pripomínam, cítim sa ako vo filme. Povedala som: "Neublížim Ti."Až teraz si uvedomujem, aké hlúpe to odo mňa bolo. Bolo predsa jasné, že to niečo má nado mnou jasnú prevahu. Ale "to niečo" nepatrne prikývlo hlavou a upustilo do svojej útočnej pozície. Možno očakávanie mi nedovolilo pohnúť sa. Napäto som čakala, čo bude ďalej. Had zrazu otvoril úzku papuľu a vydal rev. Nemožno ho prirovnať k ničomu, čo som dovtedy a odvtedy počula. Zvuk bol sprevádzaný silným závanom vetra. Keď rev utíchol, ani som sa nepohla. Stála som rovnako meravo, ako predtým, Znova sme na seba pozerali. Netrvalo však dlho a znova buchli dvere.
"Hej!", počula som hrubý, mužský hlas nasledovaný zvukom natiahnutia tetivy. Nemohla som sa obzrieť, stála som k príchodzím chrbtom. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo- rozprávať. "Čo je toto?" spýtala som sa. Počula som podráždené odfrknutie. "Ja som ten, ktorý môže klásť otázky. Kto si?" Tón tohoto človeka sa mi vôbec nepáčil. Keďže som sa nikdy nebála odseknúť aj starším, ktorých som nepoznala, otočila som sa a pevne povedala, že "Ma doma učili nedávať sa do reči s neznámimi ľuďmi". Chlap, s ktorým som sa rozprávala mal okolo päťdestiatky, husté sivé vlasy i bradu. Tetiva, ktorú som počula natiahnuť sa, patrila jeho druhovi, ktorý stál za ním s natiahnutým lukom. Obaja teraz mlčali. "Som Karolina vonDeyová. Pokiaľ viem, územie, na ktorom stojí táto veža patrí mojej rodine." Mladší zarazene sklopil luk a zadíval sa na svojho spoločníka. Ten sa vedel lepšie ovládať. "Pokiaľ si vonDeyová, potom by si predsa mala vedieť, čo je "toto"." Pohŕdavo hodil rukou k plazovi. Ten mu to vrátil zlostným odfrknutím. Teraz som pochopila, že tento starý niečo vie o mojej rodine. Nech je to čokoľvek... "O svojej rodine toho veľa neviem.", odpovedala som úsečne. Starec prevrátil zrak. "Toto tu, tak to je drak. Konkrétne Arvensis.", vravel a tváril sa, akoby tým povedal úplne všetko. Ja som ho i tak už nepočúvala. Drak! Bola som si istá, že nesnívam. Naozaj som sa krátko predtým "zhovárala" s drakom! No to som už chcela nechať tak. Chcela som sa opýtať tohoto neznámeho, čo vie o rodine vonDeyových. "Čo všetko vám mám porozprávať, aby ste mi vy rozprávali o mojej rodine?", spýtala som sa priamo. Starec sa zatváril neurčito, možno sa divil nad istotou mojich slov a možno premýšľal, aké informácie by sa mu zišli. Po chvíli sa ozval. "Pokiaľ si naozaj, kto tvrdíš, potom o Tebe viem všetko, čo potrebujem. A čo chceš vedieť Ty?" Výrazy, ktoré použil, ma trochu zneistili. Premýšľala som. Dosť možno mám len jedinú otázku, ktorú mu môžem položiť. Mne ich však napadali desiatky. Nakoniec som si vybrala tú, ktorú by som mohla dosť dobre rozvinúť. "Ako súvisí moja rodina s drakmi?" Starec chvíľu premýšľal. Akoby uvažoval, koľko toho môžem vedieť. A to ma provokovalo.
"Hm, je to pomerne dlhá história. Vieš, tie draky tu boli vždy. Teda, možno nie vždy, ale je to už veľmi dlhá doba. A je dosť možné, že niektoré draky z oných dávnych čias prežili dodnes. Ako tento tu..." ,plánoval ostať pri vyjadrení -tento tu-, ale drak mu dal jasne najavo, že si želá byť oslovovaný a spomínaný len svojím menom. "Teda, chcel som povedať, ako napríklad Arvensis." Pozrel sa na draka, ktorý spokojne prikývol a znova sa skrútil do svojej pôvodnej polohy. Počúval, akoby chcel prípadne zasiahnuť, keby mi tento starý pán nepovedal všetko, alebo by niečo pozmenil. Tento plaz sa mi začínal páčiť. "Ale, ako je hádam jasné, ľudia s nimi nie vždy dokázali dobre vychádzať. Niektorí draci zasa nedokázali dobre vychádzať s niektorými ľuďmi. Takže stačilo pár útokov a dva druhy si vyhlásili vojnu. Trvalo stáročia, kým boli ľudia presvedčení, že draci vymizli. A dali si s tým pokoj. Ale niekto, samozrejme to bol vonDey, našiel náhodou úkryt pár drakov, ktorí vojnu prežili. A ten niekto sa správal podobne ako ty, draky nepozabíjal, ale uzavrel s nimi dohodu, že im pomôže sa skrývať, ak na seba nebudú priveľmi upozorňovať a neprivedú ho tak do nepriazne ľudu a osudu. Obe strany súhlasili s uvedenými podmienkami, takže ten jeden z Tvojích predkov vybudoval blízko sídla svojho rodu, v lese, pevnosť, ktorej vymyslel strašidelnú históriu a rozšíril o nej, že vraj v nej straší. Ľudia k nej ani nepáchli, takže vonDey tam ukryl draky." "Čas od času ich prišiel pozrieť, aby sa presvedčil, že sú všetky. Tajomstvo o ukrytých drakoch zostávalo len v rodine vonDey. Nik iný o nich nevedel, len priami potomkovia prvého vonDeya. Rod, ktorým ste pôvodne boli sa tak totiž vždy nevolal. To draky, vďačné za záchranu, vám darovali právo nosiť v rodovom mene hrdé slovo drak. Pravda, v ich vlastnom jazyku." Starý pán svoje rozprávanie ukončil. Ja som si v mysli opakovala záchytné body jeho rozprávania a hľadala odpovede na všetky svoje predošlé otázky. Zrazu mi bolo všetko jasné. "A, ako to nakoniec dopadlo s tými drakmi? Ktoré to boli?" Starý si povzdychol. Tu sa prvý raz ozval aj ten mladší. "Daj starému Ulfovi chvíľu odpočinku. Potrebuje ho, všakže?" Ulf ho zrejme nechcel brať na zreteľ. Radšej sa zapodieval mnou. "Boli traja- Arvensis, Solyola a Mzin."
Pokračovanie nabudúce
Vaša
Luna632
