HryProDivky.cz
Nenávidím zradcov II (#10)
Nepríjemne som sa pomrvila na "sedadle smrti". Niežeby to bola stolička už v škole, ale predné sedadlo v aute, miesto spolujazdca. Tam vraj najčastejšie umrú ľudia pri dopravných nehodách. Navonok som vyzerala pokojne, aj som sa s ocom pohoďácky rozprávala, ale nebolo to tak. V bruchu mi hučalo, čo bol náznak ďalšej várky, ktorá si otestuje funkčnosť toaletného papiera. Blbé bolo, že už aj tam sme meškali.
,,Si si istý, že je to táto škola? Nepodobá sa," zamrmlala som, pretože od strachu sa mi vymazala celá pamäť počí... mozgu.
,,Hej, no už ber tašku a choď. Čau, držím prsty," povedal, rýchlo som vystúpila a zobrala si zo zadu tašku, lebo nahnevať otca to je... zlé.
Vybehla som smerom ku škole a po schodoch. Volala som Alice. Tak znela dohoda. Zavolám jej, poviem jej, že už som tu, a príde po mňa.
Volala som. Nič.
,,Ľutujeme, voláne číslo je nedostupné..." ozvalo sa z mobilu a ja som tetku v ňom nenechala ani dohovoriť. Zložila som a nervózne som podupkávala na mieste. Kde si? pomyslela som si. Neverila som, že Alice ostala doma chorá! Triedna vravela že príde!
Pozrela som sa na okno na dverách hlavného vchodu. Bol tam nalepený papier. Stálo tam:
Dejepisná olympiáda
Okresné kolo
Nuž, bohužiaľ, trafil som správne. Otvorila som dvere a vstúpila dnu. A v tom som takmer zvalcovala Alice.
,,Ahoj Lucy, sorry, že som ti nezdvihla, nestihla som. Poď," a viedla ma. Vlastne čakala na chodbe na lavičke, kde sme čakali, lebo jeden chalan ešte písal, chudák, išiel hneď na ďalšiu... nechcela by som.
Každopádne, prišli sme medzi prvými, a prišli aj dvojičky - bratia Simon a Matthew, nad ktorými sme sa toľko obávali.
Prišiel onen bývalý spolužiak našej triednej učiteľky. Oznámil nám naše čísla. Tie sme si potom do odpoveďového hárku mali písať. Alice bola číslo 11, ja 12. Toľko mám presne rokov, nie je to sranda?
Napokon sme začali písať. Urýchlim to. Dvadsaťštyri otázok. Asi plus desať z regionálnych dejín, takže tridsaťštyri. Trinásť z grécka, teda z hlavnej témy, jedenásť z oného... Veľkej Moravy a Uhorska. Prečítala som si prvú otázku, a pri plnení testu mi väčšinou zablúdili oči na Alice a dvojčatá. Tí ma ani len nepozdravili. Myslím, že Simon mal okuliare. Ten má teda "šťastie" v zdraví. Ani sa na mňa nepozreli! Ani neusmiali! Ale zato do výšky sa vyšvihli ako Simon Vraiser, to hej.
Sem tam som mrkla aj na to dievča, tú deviatačku či ôsmačku, čo sedela predo mnou.
70 MINUTES LATER
Sledovala som Alice, a postavila som sa zo stoličky naraz s ňou. Pozrela som sa na ňu.
,,Tak ako?" uškrnula som sa.
,,Eeeh, to bude asi... osemdesiata? Taká budem!" pochybovačne pokrútila hlavou a zasmiala sa. Odovzdali sme odpoveďové hárky, zobrali si peračníky a keksy a neskôr sme sa presunuli do knižnice, kde som bojavila tú najkrajšiu školskú knižnicu na svete! Pán prsteňov! Harry Potter! Ja umriem!
,,Alice... ako si mohla dať Apolóna ako boha podsvetia?" tľapla som si po čele. Počkali sme na úču... ehm... odviezli sme Benjamina, a tak ma nakoniec aj ona "vyhodila" (z toho sme sa s Alice rehotali... xD) na autobusovej stanice v našej dedine a ja som si vydýchla! Konečne to mám za sebou!
TAK ZANECHAJTE MI TU NEJAKÉ TO PLUS A ČUS!
(Inak, keď som sa dozvedela minulý rok, že som druhá, nemala som slzy na krajíčku, ako teraz, lebo druhé aj trošku zamrzí, že nebolo prvé... a oveľa viac to na mňa emočne pôsobí, keď mi to tak nečakane po telefóne oznámi! Ďakujem vám!
PS: Anne O, a schovaj slivovicu, dobre? Nechcem vidieť nikoho grcať, ok?
