HryProDivky.cz
Dear Rider #1
No ok. Nový story, zasa trošku inšpirovaný, ale predsa nie presne okopírovaný. Pôvodne sa to malo volať Dearstear Rider, ale názov by bol príliš dlhý. Preto hlavnou postavou nebude Lucy Dearstearová, ale Lucy Dearová. ENJOY!(anglickú verziu, sem tam trošku inú, nájdete na mojom profile na Wattpade: https://www.wattpad.com/user/Lucy_Lupin)
Kapitola prvá- Rýchlosť a adrenalín
Zo školy som došla na bicykli. Bol nastriekaný načierno, sem tam s červenými pásikmi. Kombinácia čiernej a červenej farby bola moja najobľúbenejšia.
Vošla som do oblasti tajnej agentúry. Prešla som veľkou chodbou a bicykel som uložila do jednej z miestností. Kráčala som ďalej po chodbe, až som došla k obrovským železným dverám. Prišla som k identifikátoru hlasu, odtlačkov prstov, tváre atď., stlačila som tlačidlo a do mikrofónu som povedala:
,,Ahoj, pusť ma dnu, prosím."
Hneď na to sa rozsvietilo zelené svetlo a ja som vošla. Ocitla som sa vo veľkej miestnosti plnej počítačov, obrazoviek, technológii a porozhadzovaných stoličiek. Zjavne tu prebiehala porada. V kútoch stáli dva rozkladacie pohovky a v strede miestnosti na podstavci stálo lesklé čierne auto. Nik iný okrem mňa tam nebol.
Školskú tašku som hodila na pohovku a rozvalila som sa vedľa nej. Bol piatok, takže som nemusela robiť domáce úlohy. Spýtala som sa:
,,Bola porada?"
,,Áno." odvetil mužský hlas.
,,Niečo nové?" spýtala som sa.
,,Nie. Stále to isté. Teroristické útoky. Všade. Nepredvídateľné a hrozné." znova odpovedal ten istý mužský hlas.
Vzdychla som si.
,,Pomôžeš mi potom niekedy cez víkend s domácimi úlohami?" nevinne som sa opýtala, aj keď som vedela, aká bude odpoveď.
,,Nie," povedal mužský hlas, ,,máš vlastný rozum."
Prevrátila som očami a povedala som:
,,Hádam si len nemyslíš, že ťa využívam?"
,,Neviem, či sa to dá nazvať využívaním, takže asi nie."
,,No veď preto. Kde sú všetci?"
,,Zoe a Sarah išli do obchodného centra, momentálne sú v kaviarni v ľavom krídle na druhom poschodí. Poradcovia sa rozišli každý do svojej kancelárie. Michael sa vybral do mesta."
,,Dokážeš identifikovať jeho polohu?"
,,Gardenpark Alley, dom číslo 244."
,,Aha, takže išiel ku tej starej islamke?" opýtala som sa, keď som odložila učebnice do môjho súkromného stolíka.
,,Áno. Pravdepodobne ju išiel vypočúvať, či sa jej rodina nekontaktuje s teroristami."
,,A to išiel peši?" čudovala som sa.
,,Áno. Nechcel, aby si tu bola sama, keď prídeš zo školy." pokojne odpovedal mužský hlas.
,,Tak to je teda veľmi zodpovedný..." zamrmlala som.
Začula som pohyb vo výťahu.
,,Zoe a Sarah sa vrátili." povedal mužský hlas a železné dvere sa otvorili.
,,Máme problém!" skríkla žena s dlhými hnedými vlasmi. To bola Sarah. Zoe mala krátke čierne vlasy a mala tmavšiu pleť.
,,Čo sa deje, Sarah?" opýtala som sa.
,,Michaela tá bláznivá starena napadla! Podľa zdrojov naňho zaútočila domácou puškou." trkotala Zoe a vrhla sa k jednému z počítačov.
,,Ideme tam!" zavelila som a vyskočila som z pohovky. Sarah ma zatlačila naspäť.
,,Tak to teda nie. Máš jedenásť rokov, a chceš aby ťa tá bláznivá islamistka zastrelila?!"
,,Nechaj ma Sarah!" vymotala som sa z jej zovretia.
,,A okrem toho, onedlho mám dvanásť!" zavrčala som za ňou.
,,Čo na to povieš TY!" otočila som sa k čiernemu autu.
,,Každá z vás má pravdu. Lucy, si veľmi mladá, ale Sarah ti tiež nemôže rozkazovať, keďže nie je za teba právoplatne zodpovedná." ozval sa mužský hlas, ktorý celý čas vychádzal z toho čierneho luxusného auta.
Triumfálne som sa pozrela na Sarah. Tvárila sa pohoršene.
,,Prečo musíš stále stáť za ňou?" odvrkla smerom na auto.
,,On za mnou nestojí, on iba potvrdzuje to, čo som pravdivo povedala." usmiala som sa.
,,Tak teda dobre. A TY," vystrčila ukazovák na auto, ,,ak sa jej niečo stane, na mňa sa nesťažujte, je vám to jasné?!"
,,OK, už sme sa toho dosť napočúvali. On je totiž asi tým najbezpečnejším opatrením, ktoré ma v túto chvíľu môže ochrániť!" hrdo som potľapkala čierne auto, otvorila som dvere a naskočila som.
,,Zoe, spusť rampu!" vystrčila som hlavu cez otvorené okno.
Rampa sa spustila. Auto samé nacúvalo do chodby, trošku cúvlo do skladu a otočilo sa.
,,A neopováž sa za nami vysielať bezpečnostné hliadky!" ukázala som na Sarah a gestom som jej naznačila, že ju stále pozorujem. Vtiahla som hlavu dnu, pripútala som sa, nadýchla sa a pokojným rozvážnym hlasom som povedala:
,,A teraz čo najrýchlejšie švihaj na Gardenpark Alley, kamoško."
Kolesá auta sa na hladkej podlahe pošmykli, zapískali, a veľkou rýchlosťou sa auto vyrútilo dopredu. Veľký adrenalín, čo sa do mňa nahrnul ma pritlačil na sedadlo spolujazdca, ale ja som navonok pôsobila absolútne ako vo svojom živle. Všade okolo sa zvíril prach a na tachometri sa palička ukazujúca rýchlosť zdvíhala hore. Auto vyletelo na cestu, ostatné autá pribrzďovali a hroziac päsťami sa vodiči vykláňali z okien.
Celú cestu sme ostro vyberali zákruty, až ma to hádzalo zo strany na stranu. Nakoniec sme prišli na Gardenpark Alley k domu číslo 244.
Okná boli plné dier od guliek, ktorými islamka pálila. Rozopla som si bezpečnostný pás, otvorila som dvere a opatrne som vyšla von. Jediným zvukom bolo tiché zavýjanie červeného svetla čierneho auta, na ktorom som prišla. Dvere boli vyrazené z pántov. Opatrne som nazrela dnu, ani som nepípla. Izba bola absolútne rozbitá, kreslá vyvrátené, sklenený stolík rozbitý, črepiny z okien všade po zemi. Začala som sa triasť. Otočila som sa, aby som si poobzerala verandu. Čupla som si, a skúmala som rozstrieľaný slamený stôl, ktorého zvyšky sa povaľovali kade-tade.
Akurát, keď som si pomyslela, že sa postavím, a skúsim kontaktovať svojho najlepšieho priateľa, ozval sa zvuk nabíjania pušky a ja som zacítila niečí dych nad mojou hlavou. Páchol po alkohole a cigaretách, a ja som zacítila, ako sa hlaveň pušky oprela o moju hlavu.
Nepohla som ani jediným svalom, iba očami som bláznivo otáčala na všetky strany.
