HryProDivky.cz
Eva Ibbotson - Obor z Oglefortu (5. kapitola)
Hola!
Tak vás znovu vítam pri ďalšom článku. Tentokrát sa s vami podelím o piatu časť knihy Obor z Oglefortu. Disfrutar!
Minulé diely:
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5
SCHôDZKA
Ale aj po troch šálkach a piatich krajcoch chleba s maslom v kuchyni domu s číslom 26 sa stále cítili mizerne. V jednej chvíli sa tešili na prázdninový tábor pána Barbera, no vzápätí ich povýšili na vrahov obra a poverili šokujúcou úlohou.
,,Je to preto, lebo v hre je princezná," zronene poznamenal Ulf. ,,Tie stareny sa zjavili kvôli tomu. Vždy sa objavujú, keď ide o princezné."
Čarodejník sa obával svojej matky.
,,Nebude sa jej to páčiť. Vôbec sa jej to nebude páčiť," opakoval.
,,Neviem zabíjať," utrápene podotkla Striga. ,,Zabíjanie nie je moja parketa."
Ivo ju chytil za ruku. ,,Len si predstav, aké dobrodružstvo nás čaká. Nebudeme len zabíjať, ale aj zachraňovať. Záchrana princeznej je dobrý skutok."
,,Ale nie pre teba," prudko odsekla Striga. Stále ju gniavil pocit viny kvôli tomu, že dovolila, aby sa Ivo zaplietol do takej nebezpečnej záležitosti. ,,Ty nebudeš ani zabíjať, ani zachraňovať. V pondelok ráno pôjdeš späť do domova."
,,Nepôjdem," namietol Ivo. ,,Som tvoj spoločník a..."
Nedopovedal. Prerušilo ho hlasné ďobanie na sklo. Keď všetci v miestnosti vzhliadli k oknu, vo svetle pouličnej lampy uvideli veľkého čierneho vtáka, ktorý sa usalašil na okennom ráme. Striga sa práve chystala okno otvoriť, keď vták preletel cez sklo, obletel miestnosť, zhadzujúc čierne zlovestné perie, a zosadol na maslo, pričom doň zaboril svoje škaredé nohy.
,,Harpya," prehovoril Ulf a uprene sa zahľadel do jej otáčavých žltých očí. Harpye prinášajú správy z podsvetia a treba ich brať vážne. ,,Čo môžeme pre teba urobiť?"
Vták neodpovedal. Len otvoril zobák, z ktorého na stôl vykĺzol kúsok papiera, a odletel cez zatvorené okno.
Kým Striga dávala lyžičkou maslo do smetného koša, Ulf prečítal správu.
Bola napísaná roztraseným písmom:
STANICA METRA NA ALDINGTONSKEJ ULICI - DNES O POLNOCI
Pozreli jeden na druhého.
,,Tá stanica je od konca vojny uzavretá," poznamenal Ulf. ,,Úplne ju zbombardovali a linka sa prestala používať. Nemôžeme tam ísť."
,,Musíme," namietla Striga. ,,Čaká nás brífing. Povedia nám, čo robiť. Ivo, ty na nás počkáš tu. Nechám svietiť nočnú lampu a..."
,,Nie!" zaburácal Ivo. ,,Povedala si, že potrebuješ spoločníka, a máš ho. Hovoril som ti, že spoločníci slúžia celý život. Takže idem s tebou."
---
Vstup do stanice bol uzavretý veľkými železnými vrátami, ktoré pohltila hrdza. Vyzerali, akoby boli na tom mieste odjakživa.
,,A skončili sme," povedala Striga. ,,Radšej sa poponáhľajme späť, kým ešte chodia autobusy."
Ivo pristúpil k vrátam, dotkol sa zámku a vráta sa začali pomaly s vrzgotom otvárať. Najprv medzierka, potom sa otvorili úplne.
,,Nepáči sa mi to," poznamenal čarodejník. ,,Vôbec sa mi to nepáči."
Nikomu sa to nepáčilo, ale bok po boku začali spolu zostupovať po schodisku do mrazivej opustenej haly, kde sa predávali lístky. Automaty zahaľovali pavučiny; na roztrhnutom plagáte bolo napísané ,,Hľadajte víťazstvo" - to im hovorili cez vojnu.
,,Kedysi to bývala najhlbšie položená stanica metra v Londýne," vysvetľoval Ulf.
Pritisli sa k sebe a uvažovali, čo robiť, keď tu zrazu zasvietilo matné modré svetlo nad nápisom ,,K vlakom".
Samozrejme, že tam neboli nijaké vlaky. Už roky tam nepremávali. Nápis smeroval k akejsi diere v stene, ktorá tvorila hornú časť oblúkovitého betónového schodiska.
,,Chcú, aby sme zostúpili po schodoch," prehovoril Ivo.
Ale kto sú oni? Nikoho nevideli.
Začali zostupovať po kamenných schodoch. S každým pribúdajúim schodom bolo čoraz chladnejšie.
,,Netušila som, že je tu tak veľa schodov," utrúsila Striga.
Keď mali za sebou posledný schod, ocitli sa na nástupišti s radom pokazených strojov a niekoľkými otlčenými drevenými lavičkami. Vzduchom sa šírila hniloba a puch stariny.
,,A čo teraz?" uvažoval nahlas trol. ,,Nižšie už ísť nemôžeme."
Vzápätí sa udialo čosi neuveriteľné: na stanici, v ktorej už roky nepremávali vlaky, zaznel zvuk železničného tátoša.
Zvuk sa približoval a v tuneli sa zjavilo čelo rušňa. Vlak spomalil, ale nezastavil. V tlmenom osvetlení vagónov sedeli tmavo odeté prízraky a hľadeli do zeme.
,,Vlak duchov!" prekvapene poznamenal čarodejník. ,,Kto by si to pomyslel?"
Ivo pocítil, ako mu telom prebehol mrazivý chlad. Duchov ešte nikdy nevidel.
Vlak pokračoval ďalej po trati. Budúci vrahovia obra stáli a čakali v desivom tichu.
Po niekoľkých minútach sa vlak duchov objavil znova. Stále v ňom sedeli rovnaké prízraky a stále pozerali do zeme. Boli odsúdené na nekonečnú jazdu v kruhu.
Vlak opäť zmizol v tuneli a budúci vrahovia ďalej stáli a čakali. Potom začuli škripot vlaku po tretíkrát. Tento nielenže spomalil, ale aj zastavil a hlas bez tela vydal pokyn: ,,Nastúpte."
Našli v sebe odvahu a nastúpili do vlaku. Sedadlá boli rozpárané a pokryté perím harpyí a na podlahe sa hmýrili potkany.
Dvere na vozni sa zatvorili. Vlak sa pohol.
Prechádzali mnohými stanicami. Na jednej bol nápis ,,Rieka Styx"; na ďalšej ,,Medúzin brloh". Zdalo sa, že podzemnú železnicu zabralo podsvetie.
Vlak postupne spomalil a zastal. Dvere sa otvorili a vystrašení a zmätení budúci vrahovia z neho vystúpili.
Ocitli sa v akejsi dutej jaskyni, ktorá páchla zlom. Harpye sedeli na kamenných doskách; zo stropu kvapkala voda.
Uprostred jaskyne uvideli čosi známe: veľkú posteľ, na ktorej, opreté o vankúše, oddychovali všetky tri sudičky.
Chvíľu si premeriavali blížiacu sa skupinku kalným pohľadom; potom potriasli hlavami. Už zabudli, aká vážna bola situácia.
Ticho pokračovalo. A keďže sa zdalo, že zaspávajú, trol sa opýtal: ,,Máte pre nás pokyny?"
Sudičky sa posadili. ,,Pokyny," prikývli. ,,Aj dary."
Zatlieskali a v tej chvíli predstúpil sluha s koženým vreckom plným fazule. Fazule sú zvyčajne zázračné a tieto boli výnimočné čarovné, lebo ak ich človek zjedol, porozumel akejkoľvek reči - ľudskej či zvieracej.
Budúci vrahovia sa za dar poďakovali a Striga ho opatrne vložila do tašky.
Druhým darom bola fľaša od kečupu naplnená žltkastou tekutinou.
,,Voda z nôh," prehovorila prvá starena.
,,V tej vode sa umývali nohy," pokračovala druhá.
,,Nohy hrdinov," upresnila tretia.
Čarodejník vzal fľašu s tekutinou a bojazlivo sa opýtal, na čo im poslúži.
,,Zranenia," povedala prvá.
,,Lieči rany," prikývla druhá.
,,Zvyčajne," dodala tretia.
Dary od bytostí, ktoré sa zaoberajú mágiou a kúzlami, bývajú takmer vždy tri. Preto keď stareny opäť zatlieskali, objavil sa ďalší sluha s hrdzavým mečom.
Sudičky ho vyčarovali, lebo zistili, že ani jeden z budúcich vrahov nemá poriadnu zbraň.
,,Na bodnutie," povedala prvá.
,,Alebo zapichnutie," pridala sa druhá.
,,Alebo prebodnutie," pokračovala tretia.
,,Do krku obra," opäť sa ozvala prvá.
,,Alebo brucha," povedala druhá.
,,Alebo hrude."
Sluha držal meč v ruke, ale nikto oň nemal záujem. Trol bol síce silný a odvážny, ale bol zvyknutý na drevo, nie na hrdzavý kov. Čarodejník predpokladal, že meč je ťažký a že mu bude brániť v premýšľaní. Nakoniec k sluhovi pristúpil Ivo, a sluha mu do rúk vložil meč.
Sudičky boli veľmi vyčerpané. Svoje vychudnuté krky už nedokázali udržať vzpriamené. Hlavy im klesali, a to im pretŕhalo driemoty. Opäť pokývli a vzápätí sa ukázal ďalší sluha s malým balíčkom.
,,Otvorte ho neskôr," zašepkala prvá sudička.
,,Keď prídete domov," zachrčala druhá.
O niekoľko minút sa už v jaskyni ozývalo ich chrápanie.
---
Keď balíček otvorili v kuchyni na Whippleskej ulici, nenašli v ňom žiadneho zázračného vtáka ani vajíčko draka. Bol to príjemne obyčajný balíček, v ktorom sa nachádzala mapa ostrova Ostland obklopeného oceánom. K skalnej zátoke v jeho severnom cípe smerovala čierna šípka.
Súčasťou balíčka bol aj list s pokynmi pre výpravu a štyri obálky. Na každej z nich bolo vždy jedno meno účastníka výpravy: Hilda Garbuttlová, čo bolo Strigino oficálne meno, Ulf Dubokoreň a Brian Bystrý. V obálke si každý z nich našiel lístok na vlak do Rylance a odtiaľ lístok na loď do Osterhavenu - najsevernejšej časti ostrova.
,,Je tu ešte jedna obálka," upozornila Striga.
Trol po nej siahol a uvidel jasne napísané dve slová: ,,Ivo Zvonček."
,,On predsa nemôže ísť s nami," zaprotestovala Striga. ,,Nesmieme ho vystaviť nebezpečenstvu. Vygumujem jeho meno. Možno nám vrátia peniaze."
Našla gumu a začala gumovať písmená Ivovho mena. Tie sa však po vygumovaní jedno po druhom opäť objavovali.
,,Radšej si nezahrávaj s osudom, Hilda," povedal trol. ,,Možno v chlapcovi niečo uvideli."
Ivo sa veľmi rozumne rýchlo pobral do postele v podkroví, ale od toľkého šťastia nedokázal zaspať. Zajtra ho namiesto mazľavej sekanej a hrudkovitého krému čaká úžasné dobrodružstvo.
Ostland... Už o ňom počul. Je to ostrov vo vzdialenom a záhadnom oceáne, veľký približne ako Anglicko, Škótsko a Wales dokopy. Ivo o ňom dávno sníval na častých cestách prstom na mape v encyklopédii, ale v živote by sa mu neprisnilo, že raz naň naozaj zavíta. A navyše zachráni z obrovského nebezpečenstva aj mladé dievča! Videl ho pred sebou, ako kľačí, paralyzované hrôzou, pred obrovským netvorom, ktorý sa mu vyhráža. Bohužiaľ je princezná, uvažoval Ivo, ktorý neuznával kráľovskú moc, ale to nie je jej chyba. Rodičov si nikto vybrať nemôže.
A toto všetko ho čaká len preto, lebo akási ropucha, ktorú volajú Gladys, povedala ,,nie".
Tak, a ďalšia únavne dlhá kapitola za nami xD Dúfam, že sa vám článok páčil a budem rada za každé + a komentár!
Hasta luego
Sia
