Eva Ibbotson - Obor z Oglefortu (3. kapitola) - Love Your Life

«Nejnovější články | Love Your Life

Vytvořit blog | Nápověda

Eva Ibbotson - Obor z Oglefortu (3. kapitola)

Bonjour!

Pokračujeme v našom slovenskom príbehu o obrovi. Striga si hľadá spoločníka. Podarí sa jej ho nakoniec nájsť, alebo pôjde na zhromaždenie sama? Let's Read!

Minulé diely:
1. kapitola
2. kapitola

CHLAPEC

V Riverdeneskom domove pre chudobné deti nebývalo veselo. Domov sa nachádzal v najošarpanejšej a najzanedbanejšej časti mesta. Všetko v ňom bolo šedivé: dom, úbohý kúsok zeme, ktorému hovorili záhrada, aj múry, ktoré dom obkolesovali. Aj keď vzali deti von na prechádzku úzkymi ulicami, nevideli žiadnu zeleň či inú farbu. A hoci vojna proti Hitlerovi skončila už pred mnohými rokmi, bombové krátery tu ešte stále boli, ľudia vyzerali vyčerpane a šuchtali sa v ufúľaných odevoch.

Ivo bol v domove odmalička a nevedel si predstaviť, že by sa jeho život mohol zmeniť. Nedalo by sa povedať, že je veľmi nešťastný, skôr zúfalo znudený. Vedel, že v pondelok bude na obed mazľavá sivastá sekaná s knedľou, v utorok zemiaková kaša s najmenšou klobáskou na svete a v stredu tvarohový koláč - čo znamená, že v stredu bude chlapcovi menom Jake, ktorý spáva vedľa neho, zle, lebo hoci tvaroh aj koláč sú úplne v poriadku, keď sa konzumujú osobitne, v kombinácii sú ťažko stráviteľné. Ivo vedel, že v zemiakovej kaši, v kréme a dokonca aj v zelenom želé, ktoré mávali v sobotu, budú hrudky, hoci urobiť želé s hrudkami je dosť ťažké.

Vedel, že hlavná sestra bude mať až do štvrtka purpurovú naškrobenú rovnošatu, ktorú si potom vymení za hnedú a že rastlinku pri kôlni udupú hneď, ako vyklíči zo zeme.

Ivovi rodičia zomreli pri autonehode a zdalo sa, že neexistoval nikto iný, komu by mohol patriť, preto sa snažil vytvoriť si vlastný svet. V herni sa nachádzala stará encyklopédia - hrubá a potrhaná - ktorá bola taká veľká, že by sa na ňu dalo aj vyliezť. Na konci záhrady pokrytej sadzami bola vyschnutá pozakrývaná studňa. Dalo sa na nej sedieť a predstavovať si, ako sa cez ňu prepadá nižšie a nižšie do inej sféry... A, samozrejme, nesmieme zabudnúť na velikánske dubisko za zadnou bránou, ktoré zhadzovalo žalude na čiernu zem záhrady sirotinca.

Ivo veľmi rád postával pri zadnej bráne a pozeral cez železné mreže na úzku ulicu. Niekedy sa pri ňom zastavili ľudia a prehodili pár slov - nikdy viac, lebo väčšina z nich sa ponáhľala. Bola však medzi nimi jedna osoba - skôr by sa dalo povedať ne-osoba - ktorá sa pristavila na dlhší rozhovor a stala sa jeho priateľkou. Ostatní chlapci v sirotinci vzali nohy na plecia, keď túto čudnú osobu videli prichádzať, len Ivo sa vždy tešil jej príchodu, lebo bola úplne iná ako ostatní, ktorých poznal. Rozprávala o nezvyčajných veciach a to sa mu páčilo. Striga nemala vnuka, hoci po ňom túžila. Keďže sa však nikdy nevydala a nemala vlastné deti, žiadneho vnuka ani mať nemohla. Keby nejakého mala, uvažovala, bol by ako Ivo: noštek dohora, priateľský úsmev a bystré hnedé oči. Cestou do obchodu, keď prechádzala popri sirotinci, spočiatku Iva len pozdravila, no postupne sa jej zastávky pri zadnej bráne predlžovali a ich spoločná konverzácia naberala na hĺbke. Dnes Striga, pohltená vlastným smútkom, takmer zabudla, že Ivo je obyčajný ľudský chlapec, s ktorým sa zoznámila cez bránu, a povedala:

,,Mám zlé správy, Ivo. Zradila ma ropucha!"

,,Gladys?" Ivo nedokázal zakryť prekvapenie. ,,Ale to je hrozné! Veď si s ňou žila toľké roky v Močiari a nazvala si ju po svojej mame."

,,Presne tak. Ani si nevieš predstaviť, čo všetko som pre to zviera urobila. A ono teraz odmieta čo i len prstom pohnúť. Hovorí, že je unavené."

Potom sa odmlčala. Ivo sa na ňu zahľadel. Uvedomoval si, že Gladys nie je obyčajné domáce zviera, ale nebol si istý, či to má alebo nemá vedieť.

,,Nerozumiem," prehovoril. ,,Teda, chcel som povedať... spoločníci..." Náhle sa odmlčal. Striga čakala, čo bude nasledovať. ,,Myslel som si, že spoločníci ne... Myslel som si, že slúžia celý život... ja by som tak určite robil, keby som bol spoločníkom," dodal so zatajeným dychom.

Striga sa naňho uprene zahľadela. Nikdy mu predsa neprezradila, že Gladys je spoločníčka! Aj napriek tomu ju neprekvapilo, že to Ivo uhádol. Vedela, že Ivo je veľmi neobyčajný chlapec.

,,Slúžia celý život. Teda mali by. Prišlo to veľmi nevhod..." Teraz už niet čo skrývať. ,,Blíži sa zhromaždenie... londýnskej vetvy ľudí, ktorí... ako to povedať... nie sú obyčajní. Niektorí z nich si myslia, že oplývajú veľkou mocou, že sú výnimoční a predvádzajú sa. Ľudia ako my majú úplne iný svet. Ak na zhromaždenie pôjdem bez spoločníka, som si istá, že mnou hudú všetci opovrhovať," povzdychla si. ,,Asi tam radšej nepôjdem. Veď aj tak som už stará a..."

Chcela povedať sirota, ale uvedomila si, že aj Ivo je sirota. Ivo sa zaoberal vlastnými myšlienkami.

,,A nemôžeš si nájsť iného spoločníka?" opýtal sa. ,,Určite je veľa zvierat, ktoré by ti rady hrdo slúžili."

,,Kiež by som ich poznala. Už som hľadala všade." Potom mu porozprávala o svojich neúspešných pokusoch.

Nasledovalo dlhokánske ticho, ktoré prerušila Ivova otázka: ,,Prečo to musí byť zviera? Prečo to nemôže byť osoba? Veď spoločník je len sluha, ktorý pomáha čarodejnici alebo čarodejníkovi, či nie?"

Striga si povzdychla. ,,Netuším, kde ho nájdem. Spoločníci sa musia vytrénovať... aj keď... ak by išlo o toto zhromaždenie... príchod so spoločníkom by mohol byť veľkolepý. Ale teraz je už príliš neskoro."

Ivo zvieral mreže na bráne oboma rukami.

,,Ja by som mohol," vyhŕkol dychtivo. ,,Ja by som mohol byť tvojím spoločníkom. V encyklopédii sa píše, že spoločníkmi môžu byť škriatkovia či trpaslíci, ktorí sa veľmi podobajú na chlapcov."

Striga sa zahľadela na Iva. ,,Nie, nie, v žiadnom prípade. Si človek ako pán Prendergast. Nie je to tvoja chyba, ale človek by sa nemal zapliesť s takými, ako sme my. Naozaj ma teší tvoj záujem, ale na tento nápad musíš zabudnúť."

Ivo sa mračil. ,,Ty si myslíš, že byť človekom je výhra, však? Ak byť človekom znamená žiť na tomto mieste a presne vedieť, čo sa v ktorú minútu stane, tak to nie je až také bombastické. Možno by som chcel žiť vzrušujúci a trebárs aj nebezpečný život, hoci by to malo byť len nakrátko. Možno túžim spoznať svet, v ktorom sa dejú neuveriteľné veci, križujú oceány, pokorujú hory alebo sa stávajú prekvapenia."

,,Myslíš... zázraky?" znervóznela Striga.

,,Áno," prikývol Ivo. ,,Presne to som myslel."

Fú, tie kapitoly sú ale dlhé na písanie! :D Každopádne je tu už tretia. Dúfam, že sa vám čl... vlastne kapitola páčila (hlavne tebe Lucy :D) :D A díky za každý like a komentár

Au revoir
Sia