World of the LOTRhead

Nenávidím zradcov II- najhorší školský výlet

   A tak nastal dlho očakávaný deň školského výletu s piatakmi a šiestakmi, takže sme si užívali dokonalý pocit toho, že sme na výlete najstaršími žiakmi. Pri rozlúčkach a zvítaniach ma prekvapilo, že ku mne do objatia okamžite skončila Sarah, ktorá spolu s Tinou na výlet nešli. Tina kvôli veď-viete-čomu, a Sarah kvôli svojmu kolenu. 

   Ale toto skrátim, pretože je to fakt dlhý príbeh!

   A tak sme teda vyrazili. Cestovali sme zhruba pol hodinu, potom sa nám po vystúpení z autobusu naskytol pohľad na čistinku uprostred hustého lesa. Niekde v diaľke smerom naľavo bolo počuť erdžanie koní. Vo vzduchu sa niesla typická vôňa, alebo skôr smrad z maštale. Ostatní si zapchávali nosy, ja som ale tento pach nasávala plnými dúškami. Neuveriteľne mi to pripomínalo moju prvú jazdu na koni. 

   Sadli sme si na drevenú lavičku a zložili batožinu. Začali sme jesť desiatu, pričom sme čakali na triednu, ktorá nás mala rozdeliť. Konečne to uchopila do svojich rúk.

   Z ničoho nič som začula zdesený piskot menších žiakov a zdvihla som zrak na koňa, ktorý divokým cvalom mieril k nám. Zastavil sa pri vrecúšku, ktorého majiteľ bol neznámy, sklonil sa k nemu, oňuchal ho, a začal ho pomaly a ticho žuť.

   ,,Stela!" pribehol akýsi bradatý pán, schmatol koňa, teda podľa mena určite kobylku väčšieho poníka za ohlávku a začal ju viesť smerom k veľkej ohrade, ktorá bola pravdepodobne otvorená, v ktorej som videla ešte jedného koňa. 

   ,,Paráda..." potichu som si zamrmlala s úsmevom na tvári. Milujem kone, a tento vyzeral byť spoločenský až až!

   Napokon som sa dozvedela, že na chatke budem s Karin a Denisou. Mala sa k nám pričleniť aj Ruby, ktorá išla z A-čky za Tinu a Sarah.

   A tak nám neostávalo nič iné ako vyraziť na túru. Meh.

   Natrepala som na seba asi kilo repelentu a začala sa púť, počas ktorej sa polovica z nás takmer zabila na ceste hore kopcom. Sam začal pohotovo zbierať palice a tak si zaviedol pekný biznis na rozvoz pomocných palíc na túru.

   Nuž, od tej turistiky som čakala niečo viac. Tri hodiny sme sa mordovali len preto, aby sme videli akýsi obrovský balvan, a potom na ceste späť ani nešli do tej jaskyne či čo to bolo? Navyše, Timothy, Simon a Matthew sa takmer pozabíjali na listoch, ktoré som už spomenula. Všetci mali nepekne oškreté nohy, a zatiaľ čo sa im Peter vysmieval, podarilo sa "havarovať" aj jemu.

   Na ceste späť nás začali učitelia mátožiť s akousi liečivou vodou prameniacu neďaleko, ku ktorej sme sa napokon ani nedostali, len ja som zrejme stúpila do nejakého h... oného. Neskôr sme došli aj do dediny do potravín, aby si každý kúpil čo chce a potrebuje. Inventár žiackych ruksakov prevažne tvorili čipsy a kola, to len ja som sa nabalila kokosovými tyčinkami s čokoládou a dvoma fľaškami vody pre istotu, a jeden chlapec si kúpil horčicu. Prišlo mi to komické, keď som si uvedomila, že to má asi na večernú opekačku.

   No jasné, opekačka! tlesla som si do čela. Ako inak, všetky špekáčiky som si musela zabudnúť doma.

   Jediné, čo som si mohla opiecť boli mashmallowy.

   Ako som si tak sedela na chodníčku, zatiaľ čo ostatní vláčili z potravín koly, pepsikoly, hento, tamto, a ešte aj toto, ozval sa zvuk rozhlasu a hudby.

   ,,Pozor pozor! V dedine sa nachádzajú žiaci (nechcem povedať dedinu)! Pozatvárajte všetky okná ja dvere!" vyhlásil telocvikár a všetci naokolo vybuchli do srdečného smiechu.

   Na ceste domov... ehm, teda, na ranč... sme sa rozprávali s triednou, ktorá zhabala chlapcom energetický nápokj a vyliala ho Škoda. Pekne voňal.

   ,,No a ja som si zabudla špekáčiky, tak tu mám marshmallowy..." hovorila som Lune, a triedna na mňa okamžite vypleštila hnedé okále.

   ,,Ty tu máš marshmallows?!" fascinovane sa ma opýtala a ja som opatrne prikývla.

   ,,To je super chutné, to keď sa opečie, to chutí ako karamel!" začala sa triedna rozplývať a začala som mať obavy, že mi všetko vyžerie. Určite by som sa teda mala mať pred ňou na pozore a zamknúť veľký ruksak, ktorý ostal na ranči, časovaným zámkom alebo marshmallows ukryť do prísne stráženého trezoru. 

   Ubytovanie bolo dosť hrozné. Chatky boli natoľko malé, až sa Sam domnieval, že tam môže byť akurát tak latrína, nič viac. A ona tam ani nebola. Z prvej chatky nás hneď vyhnali, lebo učitelia tam mali podozrenie na pleseň. V druhej chatke, kam nás presťahovali, bolo na porovnanie s ostatnými celkom pekne, posteľ, ktorú som si vybrala, hneď oproti starej skrini, bola už s plachtou, a keď staršia pani doniesla vankúše a periny, svoje som tiež mala oblečené. Ibaže s chybičkou krásy, teda takou, že keď som perinu odhrnula, po posteli mi začal behať pavúk, takže som takmer umrela od strachu.

   Okrem skrini a mojej postele tam boli ešte dve postele, jedna z nich sa dala rozkladať. Na rozkladacej spala Karin a Denisa. Ruby spala na tej úplne v rohu. Ešte tam bol jeden stolík a stolička, ale bolo tam sotva priestoru na pohyb.

   Nuž, v areáli bola trampolína, nenapúštaný bazén, horolezecká stena, tiež nefunkčná, búda s malým bielym psom, veľké priestranstvo, kde sa celý čas hral futbal, ale napriek tomu som sa tam nudila ako pes. Sadla som si na pieskovisko a sledovala, ako sa dievčatá fotia, natáčajú na musical.ly a neviem čo ešte. Mám pocit, že celý čas som tam len prežívala, nie žila, a v tom je veľký rozdiel. 

   Tuším sa mi skazil slovník. Začala som vo veľkom nadávať. Byť rebelkou. Ťahala som sa za dievčatami, lebo tie vedľa ma do ich chatky nepustili, lebo "chceli súkromie". Všetci. 

   Keď som sa tak blúkala po okolí, Stela sa dosť zmenila a začala byť nejaká útočná. Ťapkala som si to okolo chatiek a hľadala signál, keď vtom z jednej chatky vytrielila Adriana a začala si bleskovo umývať ruky. Spočinula pohľadom na mne.

   ,,Čo je Lucy? Týrajú ťa?" uškrnula sa na mňa a ja som jej v duchu nadávala. Keby nevymýšľala, mohla som byť na chatke s bláznivou a vtipnou Alice, Avengerheadkou Ninou, vzdialenou, ale predsa len rodinou Ninou číslo dva a tichou, milou Lunou. 

   Zamrmlala som jej niečo na súhlas a asi trikrát som volala rodičom. Keď sme dorazili, potom počas dňa a večer na dobrú noc. 

   Konečne nastal čas opekania a všetci sme si sadli ku ohni. Ak ste sa už pri ňom rozohriali, už ste odtiaľ nemohli odísť, lebo vám potom bola zima. Učiteľka biológie mi ponúkla chlieb a špekáčku, za čo som jej bola extrémne vďačná. Pretože keď som potom opiekla marshmallow (polovicu nezjedla učiteľka, ale Alice, ktorá ich pojedla na surovo), ale bol to jeden lepkavý hnus, ktorý chutil rovnako ako obyčajný mashmallow. 

   Večer nám po hodinovom čakaní telocvikár konečne, KONEČNE, začal rozprávať creepypastu.

   ,,Raz, počas prázdnin, mladí ľudia, tak ako vy, prišli na tento ranč, aby sa zabavili... aby si užili pokoj..." začal. ,,A boli takto, uprostred lesa," dodal, a ukázal na okolité stromy, ktoré ranč obklopovali. Naozaj sme boli uprostred ničoho. ,,Nuž, ubytovali sa... všetko oukej, boli mladí a hlúpi... ibaže raz, okolo desiatej, našli na stole odkaz, že musia do polnoci opustiť ranč, lebo sa stane niečo zlé. Nuž ale boli hlúpi, a tak sa nad tým len zasmiali, mávli rukou a nepozastavili sa pri tom. Avšak... keď zaľahli spať, ale ešte sa pri svetle rozprávali, zhaslo sa svetlo, a jediné čo počuli bolo tiché bzučanie. Vždy, keď sa svetlo vyplo, a ozvalo sa bzučanie, jeden z partie zmizol, a už ho nikdy nevideli, až nakoniec neostal ani jeden. Pozrite sa tam, čo vidíte?" ukázal nám učiteľ niekam preč.

   ,,Nič," pobavene som zamrmlala. Na miestnosti, kde sme jedli, som uvidela biele a zelené pásiky. Tie isté boli aj na chatke, kde spali učitelia. Poskočilo mi srdiečko, žeby sme išli ešte na nejakú creepy púť či akciu? Nuž, nevyzeralo to tak, nebol to detský tábor.

   ,,No... tmu," povedala Alice, ktorá sedela vedľa mňa. Práve ona skandovala, aby bola creepypasta.

   ,,Presne tak, tmu. Tá tma je všade, a nikdy neviete, čo sa na vás z tej tmy pozerá," povedal učiteľ a mne prebehol mráz po chrbte, lebo svetlo z kôlničky, ktorá bola priamo predo mnou, začalo blikať, až napokon zhaslo. Haha, poltergeist sa nezdá! pomyslela som si, keďže som bola dosť prefíkaná na to, aby som sa nad tým nejako rozrušovala. Predtým som videla, ako za kôlňu lezie učiteľ fyziky. A hneď svetlo aj zhaslo, a vo svetle ohňa som videla odlesk od okuliarov nášho milého učiteľa. Bol oblečený v krémových nohaviciach, ale čiernej košeli, takže ho bolo ťažko vidno, ešte aj jeho ružovú tvár pokrývala dobre pestovaná brada. Priblížil sa za mňa a Alice. Ďalší infarktový stav mi spôsobil ten malý biely pes, ktorý sa začal blížiť po tráve smerom k nám.

   ,,Hu," vybafol učiteľ svojim hrubým hromovým hlasom a niekoľko žiakov, vrátane Alice, zavrešťalo.

   Sam od ľaku takmer spadol do ohňa aj s reprákom, z ktorého púšťal tenké pískanie, ktoré asi okrem mňa nikto nepočul, pretože nikto sa neobzeral, čo spôsobuje piskot. Aspoň sa ukázal chlap, že!

   ,,Stela!" zapišťala Sasha, veľká koniarka, asi o rok či dva mladšia odo mňa. Nuž, už to bolo tak, Stela, ktorá prednedávnom vyžrala odpadkový kôš a sáčky od čipsov, sa vrátila do akcie. Učiteľ-fyzikár- na ňu vyletel s rozžeraveným konárikom, a ja som takmer zaútočila aj na učiteľa. Alice neustále húdla, že takého koňa treba strčiť len do guľáša, a ja som ju takmer od nervov zhodila do ohňa.

   ,,No, bežte spať! A pamätajte, ak začujete tiché bzučanie, rátajte s tým, že vás už neuvidíme..." dodal tajomným hlasom učiteľ, my sme zapli baterky na mobiloch a všetci sme ako diví s piskotom zdrhali do chatiek, div sme si nohy ruky nedolámali.

   Karin a Denisa o druhej v noci zmizli za chlapcami. Ráno o štvrtej ma už budili spolu s nimi, Peter po mne hádzal chrumky a trhal mi perinu, ja som sa ale odvážne tvárila že spím. Simon vyhlásil: ,,Spí ako malé mačiatko," a ja som sa začala červenať. Alebo povedal ako malá mačička? Ktovie. Ale polichotilo mi to. Hlavne, keď to bolo od Simona. Ešte predtým, ako sme išli spať, ma cez otvorené okno strašil Dominic s Dominicom. Trepali mi do chatky a lepili svoje tváre na sklo, z čoho som sa mohla tak akurát smiať.

   Napokon som sa vybrala konečne ukázať von, aj keď bolo len päť hodín preč, lebo som si hodinu ešte zdriemla. Avšak okamžite som začala cúvať nazad, lebo akonáhle som otvorila dvere, z vedľajšej terasy na mňa zakukovala Stela.Akoby sa mi zjavil raptor, som pomaličky nacúvala nazad a zabachla dvere. Dopočula som sa, že Stela v noci požrala učiteľom klobásy. Kôň a mäso? Nikdy!

   Napokon sa v rozhorúčenom autobuse na ceste domov Peter Jumper povracal, takže som doma dostala hysterický záchvat. Z toho, že som konečne doma, že ma tak psychicky ničia vlastní spolužiaci, z toho, že konečne si napíšem s Annie a Niki z Česka, a zasiahlo do toho aj to, že sa Peter povracal. Sprostá fóbia!

+4

Příběhy a povídky

Autor: Lucy Lupinová   |   Publikováno: 25.06.2018   |   Zobrazeno: 522x