HryProDivky.cz
Nenávidím zradcov II (#12)
ČUS!
Až pri škole som si začala uvedomovať, že sa končí ďalší školský rok. Tento mi neuveriteľne rýchlo zbehol. Ani som sa nenazdala, už som stála na dopravnom ihrisku s tou úbohou kytičkou malých ružičiek v ruke. Oco trval na takejto kytičke, ale mne sa hrozne nepáčila. Bola už taká... umretá. Navyše som mala z triednej trocha strach, lebo mamka jej včera volala kvôli jednej učebnici, ktorú mi druhá učiteľka kázala prefotiť a spraviť z nej novú knihu.
Našla som spolužiačky ap ostávala som s nimi, pričom sme čakali na začiatok diania. Prezrela som si dôkladne Ninu Lorianovú a vzdychla som si. Pred rokom som ju takto mala chuť zaškrtiť. Teraz ju mám veľmi rada len preto, že je Avengerheadka.
Triedna učiteľka nás podviedla. Vravela, že si máme všetci zobrať na seba niečo ružové (samozrejme, že dievčatá), aby sme sa zladili, lebo polovica dievčat malo doma ružové šaty, aj triedna mala. No ona si nakoniec prišla v tyrkysových šatkách, zatiaľ čo my ostatné sme vyzerali ako cukrová vata. Teda, skoro všetky.
Obliekla som si ružovú sukničku, silonky, biele tenisky a biele tričko so vzorom mačiek s klbkami vlny. Ako kabelku som si zvolila malú kabelku na dlhom koženom ramienku, ktoré vyzeralo ako taštička upletená z modrých prútikov nejakej vŕby alebo čoho.
Po štátnej hymne a príhovore riaditeľa nastala rozlúčka deviatakov, takže si pekne nastúpili do radu, najprv sa statočne držali a usmievali, potom však polovica z nich začala plakať a pomedzi slzy spievali rozlúčkovú pesničku. Pomaly som si začala uvedomovať, že toto čaká aj mňa. Presne o dva roky, o dva roky takto budem stáť a spievať aj ja, určite budem aj plakať, lebo už len pri tej predstave, že odtiaľ raz odídem, ma začali páliť slzy v očiach.
,,Chúďa dievča," ozvalo sa za mnou, až som takmer dostala infarkt. Stáli vedľa mňa dve ôsmačky, jedna rovno za mnou a hovorila mi priamo do ucha, aj keď boli slová adresované tej druhej.
,,To je fakt. Iní prišli keď boli v piatom ročníku, ale ona..." zamrmlala druhá.
,,Presne. Ona je tu už od prvého ročníka. Je srdce tejto školy," prikývla prvá a ja som sa zamračila. Viem, som tu "len" takmer osem rokov, ale tiež som tu od prvého ročníka. Nielen ona je srdcom školy. Aj keď musím uznať, že keď som tú deviatačku vyhľadala, bola asi najuplakanejšia, aj som ju poznala.
Potom si riaditeľ vytiahol nejaký list a prevzal mikrofón.
,,Teraz by som chcel prečítať mená žiakov, ktorí dostanú ocenenie za reprezentáciu školy. Ktorých prečítam, by som poprsoil, aby sa potom dostavili do zborovne školy. Takže," odkašľal si a začal čítať dlhý rad mien, každé druhé som aj poznala. Postupne sa prepracúval do čoraz vyššieho a vyššieho ročníka, až...
,,Alice Andrewsová, Adriana Kostovová, Sarah Kwarstawová, Matthew Marshmattov..." zarazila som sa, a obzrela sa na Sarah. A tá akože čo? Alice chápem, gymnastika a súťaže vedomostí, Adriana, no, tiež to prehryznem, gymnastka je. Matthew? Ach jasné, veď futbal a basketbal. Ale Sarah?! No teda!
Keď prečítal celý zoznam, prvá emócia, ktorá do mňa vprúdila ako elektrošok, bol hnev. Tak Sarah, ktorá ani nevie, za čo dostala ocenenie, ho dostane, a ja, čo mám za tento školský rok doma šesť diplomov, chápete, šesť diplomov, tak nič?!
Zhrozila som sa nad svojim zmýšľaním a pobúchala som si päsťou po čele. Uvažujem ako... ako taký Slizolinčan. Nie nie nie! Pokrútila som hlavou a ťapkala za ostatnými, s ružovou chcíplou rastlinkou v rukách.
Ešte aj Karin sa čudovala, že som nešla po ocenenie. Tak sme sedeli v triede a asi pol hodinu čakali na "ocenených ľudí", ktorí si to ráčili po dlhom čase dokráčať, a mohli sa začať rozdávať vysvedčenia. Na chvíľu som sa zamyslela, a tak keď triedna prečítala moje meno, strhla som sa, až som takmer vyletela tri metre do vzduchu.
,,Lucy, ďalšia žiačka s čistými jednotkami, gratulujem!" usmiala sa, odovzdala mi vysvedčenie, potriasla rukou, ja som jej zas do ruky strčila tú skapíňajúcu kytičku, z ktorej som jednu ružičku, tú najviac úbohú dala Sonyi z A-čky, lebo som mala párny počet kvetín, a také sa predsa nerobí!
Napokon sme konečne odniesli preč stoličky, lebo sa nám bude maľovať trieda, zobrala som si dosky zo skrinky a rozlúčili sme sa. Huh, sme predsa ženy, takže nechýbalo objímanie s triednou, ktorá má tridsaťštyri rokov, a vôbec na svoj vek nevyzerá, veď mne pripadá ako sedemnásťročná.
,,A neublížte si, vráťte sa mi potom celí!" povedala, osem dievčat (dve odišli) sme sa postavili na stred chodby a čakali sme, akoby sme neverili,že je to za nami. Mne osobne tento školský rok neuveriteľne zdrhol pomedzi prsty.
,,A...teraz...už...ideme...na...PRÁZDNINÝÝÝ!!!" zvolala Alice a všetky sme sa ozlomkrky, akoby nás naháňal Dominic s vodnou pištoľou, rozbehli po schodoch, pričom sme tak po nich šprintovali, že sme takmer lietali. A vraj neublížte si. My si dokážeme ublížiť ešte skôr, než sa začnú prázdniny.
Vystrelili sme zo školy ako namydlené blesky, ani sa neobjímali, nič, len som Nine zakričala, že sa šiesteho júla vidíme a voláme si, lebo ideme do kina na Ant-mana. Veď Avengerheadky. Poslednú dobu už na iné oslovenie nereaguje, len Avengerka. Zakričala som ostatným "Čaute!", ony len že: "Čau!" a koniec veľkým rozlúčkam.
Až v aute som si ráčila prezrieť onú pochvalu riaditeľom na papieri. Vraj "za reprezentáciu školy vo vedomostných súťažiach". Odfrkla som si. Aj tak dostávali USB kľúče, a takých už mám kopu, kopu, kopúúú! Otec mi dal za vysvedčko Toffifee, o štvrtej sme šli do reštiky a od mamky som dostala dvadsať E-čka. Dosť úbohé, Annie dostala knihu a overal, či čosi také, a aj ja by som si rada prečítala novú knihu. Tu som si ale spomenula, že ešte nemám prečítaného Pána prsteňov, tak som svoj názov rýchlo zmenila.
Neverím tomu, že o dva roky z tejto školy vypadnem na gymnázium. Neverím. Ne-ve-rím!
Što, aké známočky máte vy? Som to len ja taká bifľa a šprtka, ktorá ťahá čisté jedničky už sedem rokov? :D
Takže, zanechajte mi tu nejaké to plus, užite si prázdniny a
ČUS!
