HryProDivky.cz
Luna rada píše veci bez zmyslu
Sila a rovnováha 4
Ráno som sa zobudila... z vlastného popudu. Mala som hlavu položenú na jednom z denníkov, ktoré som včera čítala. Zrejme som tu tak trochu zaspala. Vyzrela som von oknom. Stále pršalo. Bolo šero, takže som nevedela odhadnúť čas.
Naliala som do seba zvyšok mätového čaju, zavrela denníky a položila ich do najbližšieho regálu. Zbehla som do kuchyne, kde sú najbližšie hodiny v dome. Fajn. Bolo iba šesť. V kľude som sa naraňajkovala, dokonca som si stihla aj napísať úlohy, ktoré som večer nestihla. V izbe som okrem toho veľa času nestrávila, obliekla som si rifle, tričko a vytiahla koženú bundu. Miesto tenisiek som radšej siahla po svojej trackingovej obuvi. Akurát som tento verný pár topánok musela poriadne otrepať z blata. Neskôr sa ukázalo, že som touto voľbou veľa získala.Náš dom, teda naše sídlo, je na kopci. Na kopci v lese. Je k nemu vybudovaná štrkom vysypaná cesta, ktorá už prestáva všeličo. Len čo som túto každodennú trasu zišla, skoro som spadla z nôh, a to navzdory mojej tvrdej povahe. Hlavná, vyasfaltovaná cesta sa, nuž, premenila na rieku. Viedla od západu na východ, zvažovala sa, preto sa nečudujem, že rozvodnená riečka si ju vybrala za druhé koryto. Až na to, že týmto rozhodnutím mi urobila riadny škrt cez rozpočet. Opatrne som vkročila do vody, kúsok od "brehu", teda od miesta, kam voda ešte nesiahala. Už aj tu bol prúd dosť silný a nechcela som to riskovať. Preto som radšej vyrazila späť hore. Coel ešte stále sedela pri bráne a pozorovala miesto, kde som sa jej stratila z dohľadu. Len čo som sa znova objavila v jej zornom poli, postavila sa a začala vrtieť huňatým chvostom. Len som jej zamávala a prebehla popri bráne. Bola ešte jedna cesta do školy, ktorú používam len v núdzových situáciach.Viedla cez les a po lúke. Tráva bola momentálne zrazená a sčesaná popri zemi, takže sa mi kráčalo ľahko. V lese to nebolo o nič horšie, takže o necelých desať minút som stála pri plote, ktorý oddeľoval zadný školský dvor od lesa. Často sa stávalo, že niekto hodil kriketovú loptičku až sem, preto tu bola brána. Zamknutá, samozrejme. To mi problém nerobilo, jednoducho som ponad ňu preliezla. Horšie to bolo s vniknutím do školy. Isteže, na tento športový dvor VEDÚ dvere, problém bol v tom, že škola je zrejme zatopená a cez tie dvere sa na predný školský dvor nedostanem, a po druhé, na sto percent by boli zamknuté. Odhodlala som sa k totálne... neviem akému kúsku. Vyliezla som na jednu z vŕb, ktoré tu rastú a z nej som ľahko skočila na strechu školy, ktorú chudák školník menil asi tak mesiac dozadu. Prešla som po rovnej časti strechy nad dvor a pomerne elegantne zoskočila dole, veď to neboli ani štyri celé metre. Na dvore, na ktorom bola možno centimetrová stojatá vrstva vody, už postávali niektorí spolužiaci. Tí sa sem, pravda, dostali o niečo kultúrnejšie, ako ja. Oprášila som si nohavice, hoci som vedela, že je to zbytočné. Podišla som k húfu, ktorý sa skladal z mojich spolužiakov. Práve si vzrušene rozprávali, čo všetko sa stalo tam, kde bývali oni. Keď som sa priblížila, poštuchávali sa lakťami a trúsili tiché poznámky, ako "Vojvodkyňa prišla" a podobné. Jeden spolužiak, myslím to bol Marek, sa ma dokonca otvorene spýtal: "Čo si spadla z neba, ctihodná vonDeyová?" Čo sa na takúto hlúposť dá odpovedať? Pousmiala som sa. "Skoro si trafil."Na krátky okamih mu to zavrelo zobák, ako aj ostatným, no len, čo som sa otočila chrbtom, vo svojej prerušenej viac-menej monologickej komunikácií pokračovali. Keď sa z budovy školy o chvíľu vyrútili dvaja ôsmaci s vedrami vody, spýtala som sa ich: "Ako to tam vyzerá?" *deviataci, Karolina má 14
"Pozri sa sama!", odpovedal jeden z nich. Poznala som ho, bol to Michal. Odplatila som sa mu za jeho stručnosť tým, že som doňho drgla a on si vylial trochu vody do topánok. Krčiac plecami som vošla do školy.
Veru nevyzeralo to tu o nič lepšie, než ako som si to predstavovala. Dole v šatniach, kde sa schádza po schodoch, polo asi po kolená vody. Pousmiala som sa, vzala z rohu vedro a začala som s tým, čo tu robili všetci- odvodňovali. Práve som sa zohýnala, aby som naplnila vodou aj druhé vedro, keď mi ponad hlavu niečo preletelo a so špľachnutím pristálo vo vode. Lepšie som sa pozrela- to čudo, čo sa otriepalo od vody bol Andrej, spolužiak. Nervózne sa snažil utrieť si okuliare do mokrého trička. Obzrela som sa za seba, kde sa so smiechom opieral o stenu Michal. "To máš za tie topánky!", musela som sa zasmiať.
Pokračovanie neskôr,prestáva ma to baviť
Vaša
Luna632
