Luna rada píše veci bez zmyslu

Horror: Dievča čo prežilo

Takže sľúbený horrorík...Dobrú noc. :)

"Marien,pod mi pomôcť s tým riadom!" počula som mamu.Riad,riad.Ležala som na posteli a myslela na lepšie veci. Vysnívaný chalan,bomba kamarátky,najlepšia škola v okrese...čo si dievča môže ešte priať? Riad? No ale ja stále čakám...Na čo? Dávid mi ešte nedal prvý poriadny bozk. Už spolu chodíme rok a stále nič. Ten mizerný pocit. Dávid je  krásny,pozorný a milý... Ale mali sme len 2 rande! A ešte ma nikto nechápe.Mama myslí na hlúposti, Jack má len 2 roky a a oco s nami nežije. Nechal mamu a šiel za inou. "Marien ten riad!" počula som kričať mamu. Ok,ok...koniec snov,ide sa do reality. Zvonil mi mobil. Bol to Dávid. Povedal: "Dnes o 23:40 v parku. Príd ak ma skutočne miluješ." povedal a skončil hovor. Otriaslo to mnou. On mi neverí! Dokážem mu to! Pozrela som na hodiny a zistila som že 21:30. Rýchlo som pomohla s riadom a povedala som že som unavená a idem spať. Mama povedala "OK." a ďalej umývala riad. Ja som sa za tedy nachystala. Bola som v bielom aby ma videl z diaľky. Pod perinu som dala knihu do tvaru človeka. Fajn. 23:30. Ide sa do parku. Vyskočila som oknom. Dopadla som na nohy. Rýchlo som bežala.Keď som bola v parku mala som zlí pocit. 23:40. Za sebou som začula teplý dych. "Vidím že si tu." usmieval sa na mňa chlapec. "Dávid....vyľakal si ma." povedala som. "Je to dosť romantické na prvé bozk?" spýtal sa. Pozrela som sa okolo. Boli sme pod vŕbou,a ona mala tvar do srdca. Kúsok odtiaľto bolo jazierko,kde sa krásne leskli lekná. "áno.."zašepkala som očarene. "23:55. O polnoci sa pobozkáme a to nás spečatí láskou." povedal. Polnoc!!!! Bože môj,hodina duchov! "už len minútu..."povedala som keď som sa pozrela na hodiny. Hodiny odbili polnoc. On ma chytil okolo pása. Pobozkal ma a bola cítiť láska. Ja som mu to opätovala. Zrazu sa odo mňa odlepil. Pevne ma držal,nemohla som sa pohnúť. "Mňam..."povedal keď mi oňuchával krk. Bolo mu vidno dlhé upírie zuby. Tak on ma chcel vysať! Zahryzol sa do mňa a ja som slabla. Ale ešte som žila. Keď bol najedený,tak dal odo mňa preč tie tesáky a pustil ma. "Chod preč už. Mama sa bude báť." povedal chladne. Ale čo som nepočula boli jeho slová: "Myslel som že neprežije šéf.Je bledá ale žije. Je moc odolná. Nabudúce skúste vlkolaka." a to bola chyba. Ešte toho asi veľa prežijem.

Pokračovanie nabudúce.

Vaša

Luna236

[Unsupported element format]

0

Příběhy a povídky

Autor: Luna632   |   Publikováno: 11.09.2015   |   Zobrazeno: 477x