HryProDivky.cz
K "Reálnej fikcií" a "Poslednej knižke"
Ahoj,
toto je sto tridsiaty ôsmy článok na mojom blogu. Napadlo ma, že dám svojmu blogu šmrnc. A vymyslela som niečo, čo som na nijakom blogu ešte nečítala. Viete, ten HryProDívky.cz magazín? Viete čo myslím? Určite? OK. No tak na ňom je kategória "Příběhy" (po Slovensky "Príbehy"). No a tam je jedna poviedka, úplne dole a volá sa "Reálná fikce" (po Slovensky "Reálna fikcia"). No a ku nej teraz urobím pokračovanie. Potom bude nasledovať "Výhľad z okna", ďalej "Nadčas", potom "Spln", "Nespravodlivá smrť", básnička "Ako za starých časov", ďalej príbehy "Veriť sa niekedy vyplatí", "Ťažký život géniusa", "Zoznam želaní", "Harmonické Vianoce", "Zázrak Vianoc", "Mušľa", "Valentínska láska", "Valentýnka pre Valentýnku" a nakoniec "Predtucha". To s tou záchranou jednorožcou dokončovať nebudem, pretože tam koniec JE. No a tu je pokračovanie k "Reálnej fikcií":
... a kliká na klávesy. Nadáva pri tom, pretože hrá hru s panáčikmi, ktorých nasimuloval a prehráva. Jeho nasimulovaných panáčikov v hre niečo zničilo. Robot sa nahnevá a nasimuluje nový svet. No zrazu... Všetky postavičky v jeho nasimulovanej hre zmiznú a on tiež. O míľu ďalej niekto píše kamarátovi na facebook. Zmizne aj on. A takto zmizne celý svet. Nuž, i to sa stáva
Horšie pokračovanie ani nemohlo byť, však? Môžete si na blog urobiť niečo takéto aj vy, možno budete pokračovať lepšie.
A keďže sa to prvé pokračovanie nevydarilo (nechcem hrešiť proti bohu), tak tu máme ešte jedno pokračovanie k... "Poslednej knižke":
Bežala som domov. Rodičia vystrašene pobehovali hore dole, pretože práve prišla sanitka a nahlásili, že nežijem. Ja som išla za mamou. Zistila som, že viem čítať myšlienky! Skúsila som jej poslať myšlienku: ,,Poď si čítať nejaké knihy!" Mama, akoby dostala myšlienku, si išla čítať. No super! Všetko, čo si očami čítala som videla a počula-veď som už vedela čítať myšlienky. Tak som si povedala: ,,Fajn, viem čítať aj posielať myšlienky. To sa mi hodí na to, aby som všetkým, čo mi urobili zle, ako napríklad ten chalan a to dievča, všetko vrátila." Ale to som jej neposlala. Tak som ju nechala, nech si číta a išla som sa pozrieť, kde je ten chalan. Sledovala som ho až domov. ,,Dobre, už viem kde býva." pomyslela som si. To dievča bývalo o kúsok ďalej. Išla som ku chlapcovi a tam som mu posielala hrôzostrašné myšlienky. O polnoci som ho nechala, nech už nejako zaspí a išla som za tým dievčaťom. Jej som zas poslala hrôzostrašný sen. ,,Fajn," pomyslela som si, ,,Toto by sme mali." v tom som na ulici začula, ako sa dvaja dohadujú. Išla som k nim bližšie a počúvala som. Keďže mám fotografickú pamäť, odfotografovala som si ich do pamäti. Chvíľu som ich počúvala a potom som hrôzostrašným snom zobudila veliteľa polície a poslala som mu myšlienku: ,,Na Žuvačkovej ulici pri dome 258 sa dvaja dohadujú o kradnutí. Choďte tam! Ale radšej pešo, pretože by vás počuli a ušli!" a pridala som z pamäte tú fotku. Veliteľ zobudil všetkých svojich kolegov a pešo sa tam potichu zakrádali. Chytili ich a keď ich vypočúvali, dostala som nápad a poslala som tým dvom, ktorých vypočúvali myšlienku a potom som im vymazala všetko z pamäte a oni povedali: ,,Dobre, priznávame sa. Chceli sme okradnúť Žihľavoucov, Králikovcov, Veselých a Fialových." počula som, ako povedali ich mená a tak som si to zapamätala. Potom som im vrátila všetko, čo som im z pamäte vzala a zobrala som si myšlienku späť. A takto som polícií bez toho, aby to niekto vedel pomohla pochytať zlodejov z celého mesta a takto som postupne pomohla CELÉMU SVETU zbaviť sa zlodejov. No, byť duchom až také nudné nie je.
Tak, to by bolo všetko. Tchus!
