♣Svet Katniss♣

Planéta Bez názvu (1)

Ahojte!

 Neviem, či by sa toto dalo nazvať sci-fi...Dajme tomu, že hej, a poďme na to! Musela som túto kapitolu trochu skrátiť, pretože mi písalo, že limit je 16 000 znakov :/


Predstavte si dve planéty. Jedna, v ktorej ľudí kontroluje tá druhá, kontroluje ich pokroky, určuje, či sa rodine narodí génius alebo či vymyslia nový notebook. Druhá, v ktorej je technika oveľa pokročilejšia, má vymoženosti, ktoré prvá planéta nemá, väčšina ľudí tu má väčšie IQ a vláda sa snaží vytvoriť nové planéty. Prvá sa nazýva Zem, tá druhá...planéta Bez názvu. Keby ste si mohli jednu vybrať, ktorá by to bola? Mne osud určil tú druhú. A vôbec za to nie som rada.

Môj otec pracuje vo Vláde. Určuje náš spôsob života, riadi Zem a rozhoduje o všetkom, čo sa na našej planéte bude diať. Môj otec sa pokúša vystopovať..utečencov. Tých, ktorí ušli z našej planéty, väčšinou menšie deti. Poznáte Bermundský trojuholník? Sídli tam tím z mojej planéty, ktorí má za úlohu zajať čo najviac ľudí, ktorých privedie sem. Do najväčšieho laboratória, aby na nich mohli robiť pokusy. Je im príliš vzácna naša krv, krv planéty Bez názvu. Vyberajú si ľudí z planéty Zem, lebo ich považujú za menejcenných. Pre mňa je to však človek ako človek, všetci sme si rovní. No, keby som toto povedala nahlas, už tu nie som. Tu nemôžete povedať nič, čo odporuje Vláde. Jedine si to pomyslieť, alebo pošepkať v kruhu najbližších. No, aj tak na tejto planéte neviete, či sa tu nenachádza zradca, ktorí by to vláde povedal. Ľudia sú tu napriek mnohým vymoženostiam veľmi obmedzený. Ale vráťme sa späť k utečencom. Trom z nich sa nejakým tajným spôsobom podarilo ujsť z laboratória a dostať sa až k Bráne-ktorá vás prenesie na Bermundský trojuholník.Tam na lodiach, ktoré tam zostali odvtedy ako ich zajali, odplávali späť na pevninu a začali znovu žiť. Nijaký škandál okolo toho nebol. Našli sa tri deti bez rodičov. Zrejme ich dali do sirotinca. Tým deťom sa vymazali spomienky hneď ako prišli na pevninu, ale schopnosti z labáku im zostali. Vláda sa obáva, že by ich mohli použiť a vylepšiť ich. Čím viac ich vylepšia, tým viac sa im spomienky budú vracať.
Mamu nemám. Zomrela pri jednom pokuse v laboratóriu. Pamätám si tie dni, keď otec celý deň plakal a ja som bola zavretá v svojej izbe a triasla som sa. Niekedy si aj teraz poplačem, ale tá bolesť je už menšia ako predtým.
Tak, ale dosť bolo opisovania tejto planéty, kde žijem. Poďme sa pozrieť na moje obyčajné a nudné dni, ktoré sa vzápätí premenili na čosi zvláštne. Vstávam vždycky ešte pred svitaním. Neviem prečo, od môjho narodenia je to tak. Vzápätí začujem kroky na chodbe, ktoré patria môjmu otcovi. Snaží sa chodiť potichu, napriek tomu že vie že som už dávno hore. Pootvorí dvere. Je vysoký,svalnatý s čiernymi vlasmi a hustou bradou. Je poriadne opálený, a vlastne jediné, čo je na ňom svetlé, sú jeho svetlomodré oči. Ja mám oči tmavozelené po mame, bledú pleť takisto, ryšavé rovné vlasy nečakane tiež. Ľudia hovoria, že síce vzhľadom som ako mama, povahu mám po otcovi. Nie že by som bola outsider, ale ťažko nadväzujem vzťahy s ľuďmi, mám len pár blízkych priateľov. Väčšinou sú to chlapci. Nikdy som nebola to ´´prav顡 dievča, ktoré sa vo voľnom čase venuje šminkám a Justinovi Bieberovi. Áno, tomu idolu zo Zeme, ktorého zbožňujú aj dievčatá z planéty Bez názvu. Radšej si zájdem ku Connorovi a pustíme si ešte starú platňu s Deep Purple


. No, a ak by to niekoho zaujímalo, Connor je môj kamoš od detstva. Vždy sme si rozumeli, nepamätám si, že by sme sa niekedy pohádali. Teda, ak nerátame to, keď mi ako trojročnej odtrhol moju najobľúbenejšiu fialku v záhrade. Vtedy som revala a nechcela som ho vidieť. Potom, po šiestich cukríkoch som mu odpustila. Teraz sa tomu ako šestnásťroční riadne smejeme. Otec príde ku mne a objíme ma okolo pliec.


,,Naozaj musíš odísť?“ Spýtala som sa, aj keď som vedela, aká bude odpoveď.
,,Vieš, že nechcem, ale musím.“ Povedal a pritisol si ma k sebe.
,,Tebe nie je tých ľudí ani trochu ľúto? Za nič nemôžu a Vláda by sa ich najradšej zbavila“ ďalšia otázka, na ktorú som vedela odpoveď.
,Je mi ich ľúto, ale toto je jediná možnosť, ako zarobiť peniaze. Tí ľudia by si zaslúžili žiť normálnym životom, ale musia nosiť toto bremeno. Bude veľký problém, ak ho nejakým spôsobom vylepšia a spomienky sa im vrátia.
,,Čo by sa stalo, ak by o tom zistili?“ kládla som ďalšie otázky.
,,Bola by vojna.“ Odpovedal. „Ver mi, že ich schopnosti sú veľmi veľké a keby chceli, mohli by obsadiť celú planétu. Zničili by vládu a začali by vládnuť oni.“
,,To by bolo dobre, nie? Mať silných vládcov zo zemi.“
,,Obávam sa, že nie. Mysleli by si, že všetci môžeme za to, koľko ľudí v laboratóriu zomrelo. Preto ich treba vypátrať a priviesť späť do laboratória. Skôr, než niečo zistia.“
,,A ako ich vypátrate?“ už mi začínalo byť trápne, aká som zvedavá.
,,Je to ťažké.“ Otcovi nevadilo, že som sa vkuse niečo pýtala. „Ľudia v labáku nedávajú čipy ľuďom hneď potom, ako prídu do laboratória. Ak by hneď zomreli, bola by škoda čipu, pretože by už bol nepoužiteľný. Týmto sa podarilo nejakým zázračným spôsobom ujsť po pár dňoch, po prvom pokuse Poznáme len ich tváre a v ktorej oblasti by sa podľa nájdenej lode mohli nachádzať. Taktiež máme špeciálne hodinky, ktoré zistia, keď je niektorý z nich v blízkosti sto metrov. Ale aj tak bude ťažké medzi miliónmi ľudí ich nájsť.“
Otvárala som ústa, keď ma otec prerušil.
,,Viem, že sa chceš spýtať, aké schopnosti majú. To však nikto okrem pracovníkov v laboratóriu nevie. Nechcú to prezradiť.“ Prikývla som a ešte chvíľu sme pri sebe sedeli. Potom otec vstal, povedal že sa mám ísť pripraviť aby som nezameškala školu a odišiel do kuchyne. Dnes odchádza na neurčitú dobu preč a nič neurobí preto, aby so mnou mohol zostať dlhšie. Predchádzajúce dni mal toľko práce, že niekedy bol aj celé noci preč a mne nezostávalo nič iné, ako sedieť pri televízore a jesť čipsy. Ešte k tomu slaninové, ktoré nemám rada, pretože som zabudla kúpiť ďalšie. Keby aspoň žila mama...Vedela som však, že otcovi o mame nemám hovoriť, pretože sa hneď rozplače. Vlastne, aj pri mne to bolo tak. Dnes po škole som mala ísť k bráne a rozlúčiť sa s ním. Nie že by ma vypýtal zo školy a mohla by som byť celý deň s ním, ale :,, Škola je dôležitá, musíš do nej chodiť, a onedlho sa aj tak uvidíme. Neboj sa, veď si budeme telefonovať a ešte neviem čo všetko.“ Takže asi tak. Bleskovo som šla do kúpeľne, obliekla som sa a zišla dole na raňajky. Tam ma čakali toasty a malý lístoček: Musel som súrne odísť. Po škole príď hneď k bráne. Samozrejme, ako inak, prevrátila som očami. Najedla som sa a skoro som zmeškala bus. Pretože som sa k zastávke hrozne vliekla. Okolo mňa boli domy, ktoré boli ako kópie toho nášho, presné na milimetre. Pred nimi boli úzke chodníky s malými trávnikmi a niekoľkými ružovými kríkmi, ktoré už vyzerali dosť biedne, lebo sa o ne nikto nestaral. Cesty boli dosť široké, aby sa pri seba bez problémov zmestili štyri autá. Dnes všetci jazdili ako blázni, pretože sa mal tím vybrať na Zem. Jeden vodič ma tesne pred zástavkou skoro zrazil a nahnevane na mňa vykrikoval. Ale ja nemôžem za to, že ide rýchlo. Ale za to, že som zamyslená a nevšímam si nič okolo seba, asi hej...Na zástavke nikto nebol. V tej časti, kde sme bývali my, žiadni spolužiaci nebývali. Preto som ani nemala toľko kamarátov. Asi za tridsať sekúnd prišiel bus. Moderný, tmavomodrý, s vodičom v dosť drahej uniforme. Kývli sme si a rozmýšľala, ku komu si sadnem, keď tu Connor ešte nie je. Zrazu sa z ľavej strany vystrčila ruka ovešaná najrôznejšími náramkami a vtiahla ma na sedadlo. Jasné, kto iný. Chloe. Maličká, ale silu mala poriadnu. S Chloe sme sa zoznámili v šiestej triede, keď sa sem prisťahovala so starými rodičmi. Hneď sme si padli do oka a ja som Chloe často bránila, lebo sa jej smiali kvôli jej výzoru. Mala rovné čierne vlasy s ofinou a čierne šikmé oči. Pokožku mala bledú, ale snažila sa dodať jej nejakú farbu aspoň kontúrovaním a lícenkou. Večne nosila šaty. Či bolo leto alebo zima, v lete tenšie a kratšie a v zime dlhšie a hrubšie Teraz mala na sebe šaty po kolená, obyčajné hnedí. Na krku jej viselo niekoľko náhrdelníkov. S malými kamienkami, lebkami, kvetmi... So všetkým možným. Tak to vyzeralo aj s jej rukami. Rôzne farby, rôzne látky, rôzne vzory. Proste, na toto mala strašnú slabosť.
,,Myslela som, že dnes nepôjdeš do školy, keď ti otec odchádza na Zem.“ Skonštatovala a skúmavo sa na mňa pozrela. Zapla som si pás, ktorí sme museli mať vždy zapnutý.
,,Nepoznáš otca? Do školy sa musí chodiť, to predsa vieš, aby si mohla niečo dobré robiť, nesmieš ju zmeškávať, veď sa rozlúčime potom, deň v škole ťa nezabije...“napodobnila som otcov hlas. Autobus vyrazil a do okna udrelo silné slnko, ktoré veštilo dlhé a teplé leto. Chloe prižmúrila oči. S prižmúrenými očami fakt vyzerala, akoby ani žiadne nemala.
,,Tak to máš blbé.“ Pokrčila plecami. Uprela som na ňu zlovestný pohľad. Chloe nikdy nemala tú schopnosť niekoho podporiť.
,,Prepáááč.“ Zatiahla, keď uvidela môj pohľad a zdvihla ruky na znak toho, že sa vzdáva. Prevrátila som očami. Chloe ma často takto štvala, ale aj tak som mala pocit, že keď nie je pri mne, niečo mi veľmi chýba. Myslím, že ona bola na tom rovnako.
..Veď vieš, aká som. Žijem so starými rodičmi, ktorí sú skoro vkuse doma a rodičov ani nepoznám. Neviem, aký je to pocit.“ Rodičia Chloe sídlili na Bermundskom trojuholníku od jej narodenia. Chytali ľudí, ktorí tam zablúdili a potom ich odnášali do labáku. Keďže Chloe ta s nimi nemohla byť, dali ju starým rodičom, ktorí sa usadili čo najbližšie labáku, ako mohli. Dúfali, že ich raz uvidia a uvidí ich aj Chloe, ale len niekedy videli ľudí, ktorí šli do laboratória a nemohli vedieť, či sú to jej rodičia, pretože všetci mali na sebe hrubé a dlhé plášte, ktoré im zakrývali tvár. Nikdy ju nenavštívili a Chloe ani nechcela, aby sa to stalo. Nemala ich rada, pretože ju opustili. Peniaze od Vlády za prácu jej rodičov starí rodičia dostávali, ale matku a otca to Chloe nenahradí.
Vtedy mi Chloe prišlo ľúto. Ja mám aspoň otca. Ona má oboch rodičov, ale naposledy ich videla pred šestnástimi rokmi. Vedela som však, že Chloe nemá rada, keď ju niekto ľutuje, tak som nepovedala nič. Potom sme zvyšok cesty k ďalšej zastávke mlčali a ja som sa tešila, ako konečne nastúpi Connor. Spoznala som ho samozrejme hneď. Nižší ako väčšina ľudí v jeho veku, ,hnedé vlasy, orieškovohnedé oči, opálený, a celý v zelenom. Connor bol taký typ, človeka, ktorý keď si oblečie niečo nejakej farby, zvyšok nemôže byť inej farby. Síce takýchto ľudí ďalších nepoznám, ale je to tak. Dnes mal na sebe tmavozelené tričko, tmavozelené nohavice aj topánky. Hneď ako nás uvidel, sa usmial a sadol si hneď za nás. Connor samozrejme dnes nemal reči typu Prečo dnes ideš do školy, pretože o všetkom vedel.
,,O koľkej máme byť pri bráne?“ spýtal sa ma. Connor sa nikdy nezdravil.
,,Hneď po škole pôjdeme. Mali sme ísť až podvečer, ale nakoniec to vyšlo takto.“ Aj keď som Connora nevidela, tušila som, že prikývol a strčil si do uší slúchatká s Deep Purple, Led Zeppelin alebo Black Sabbath. Alebo s jeho najnovším objavom, Arch Enemy. Mala som sto chutí sadnúť si k nemu. Vedela by som, že by mi dal jedno slúchatko a až po školu by sme počúvali hudbu. Ale pripadalo mi to nezdvorilé voči Chloe. Preto som zostala sedieť na mieste až dokým sme neprišli po školu. Škola bola obrovská budova nafarbená na svetlozeleno, takže Connor s ňou dnes pekne ladil. Bolo v nej osemnásť tried, päť počítačových učební, jedna veľká jedáleň,dve telocvične, knižnica a malý labák. Vzadu bola veľká školská záhrada, ktorá bola cez jar vždy pekne obsypaná kvetmi. Rástli v nej vysoké stromy, po ktorých sa dalo perfektne liezť a v strede záhrady bola fontána, kde sa vždy cez leto dalo osviežiť.


Ďalej tam bolo niekoľko ihrísk, kde sa dal hrať tenis, futbal, rugby a basketbal. A ešte jeden plavecký bazén. Skrinky sme mali s Chloe vedľa seba, Connor mal úplne na inej chodbe. V triede som sedela úplne vzadu s Connorom, Chloe mala lavicu vedľa nás a sedela sama. V škole sme bola taká introvertná trojica, všade sme chodili spolu, projekty sme vypracovávali spolu. Našlo sa pár ľudí, ktorí sa s nami bavili, ale aj to len niekedy. Dave, Samantha, Ellie a Rob. Ale tí neboli v áčku ako my, ale v béčku. Trieda bola biela, s bielymi lavicami aj stoličkami. Rovnako na tom boli aj skrine, poličky aj učiteľský stôl. Tabuľa rovnako. Nemáme tabuľu na ktorú sa píše kriedami ako tí zo Zeme, ale na ktorú sa píše perom a máme tam zabudovaný prístroj, ktorý dokáže opraviť, keď tam napíšeme niečo špatne. Takisto máme miesto zošitov tablety, len na niektorých hodinách staromódnych učiteľov máme ešte zošity. Trieda sa pomaly zapĺňala, až zazvonilo na prvú hodinu. Do triedy vstúpila slečna Thunderová. Napriek tomu, že už mala po šesťdesiatke, nebola vydatá a oslovovali sme ju slečna. Ani som sa tomu nečudovala, neviem, kto by chcel takú hysterku. Hodina sa pomaly vliekla, slečna niečo monotónne vysvetľovala. Samozrejme, ako vždy, nezapisovala som si poznámky, ale hľadela som do blba. Nevadí, odpíšem si ich aj s Connorom od poctivej Chloe, ktorý bol teraz na tom rovnako ako ja. Všetky hodiny pomaly ubiehali. Ale nakoniec vstúpil do triedy riaditeľ. Starý, vysoký a štíhly, so šedivým vlasmi, oblečený v perfektne zladenom outfite.
,,Z dôvodu odcestovania tímu z našej planéty na planétu Zem končíte o jednu hodinu skôr a môžete ísť pri bránu. Vonku vás čakajú autobusy.“ Všetci nadšene skríkli a začali sa vzrušene rozprávať a baliť si veci. Vonku nás naozaj čakalo niekoľko autobusov, do ktorých sa pohodlne zmestila celá škola. S Connorom a Chloe sme si nastúpili do úplne posledného, červeného.
,,Vedel som, že nás musia pustiť skôr.“ Nadšene vykrikoval Connor. Dokonca si zabudol aj zapnúť hudbu. Cesta netrvala dlho, pretože škola nebola ďaleko od labáku a brány. Za chvíľu sme už pred sebou videli obrovskú budovu. Bola oplotená vysokým železným plotom, čiže bolo nemožné dostať sa von alebo dnu inak než vysokými železnými dverami, ktoré aj tak bývali vkuse zamknuté. Teraz sme všetci však bez problémov vošli na pozemok. Labák zaberal väčšinu priestoru, tam kde nebol rástla už len vysušená tráva a stromy. Zvonku vyzeral úplne obyčajne, na bielo natretý veľký dom bez okien. Vnútri však bolo veľa zaujímavého. Za chvíľu po nás prišli niekoľko mužov v bielom s maskami na tvári.
,,Teraz pôjdete s nami. Neodbočujte od skupiny. Nesnažte sa dostať blízko k Bráne. Všetko, čo urobíte zle môže mať katastrofálne následky.“ Rýchlo sme prikyvovali. Zdalo sa, že oni nie sú veľmi spokojní, ale kývli nám a išli sme dozadu za labák. Rástlo tam viacej stromov pokope a bolo tam prítmie. My sme si nič zaujímavé nevšimli, ale muži vedeli, kde čo je. Otvorili drevené padacie dvere, ktoré sa v prítmí strácali. Pred nami sa objavili kamenné schody smerujúce nadol. Zdola sa šírilo teplo. Pomaly sme začali zostupovať. Išli sme veľmi dlho, zdalo sa mi, že tie schody sú nekonečné. Až nakoniec som začula vravu ľudí. Konečne tu bol posledný schod. Od prekvapenia som onemela. Predo mnou sa rozprestierala obrovská miestnosť. Strop bol vysoký aj dobrých päť metrov. Steny, podlaha aj strop boli z kameňa. Všade už boli rady ľudí, ktorí sa nedočkavo obzerali po tíme. No najväčšia krása ma čakala, keď sa ľudia trochu rozostúpili. Bola to neskutočne. Ako keby portál, nie brána. Okolo neho bol obyčajný kameň, ale zvnútra šľahali fialové plamene. Na kamennom strope vytvárali rôzne obrazce. Okolo neho bolo zopár prístrojov, ktoré som netušila, na čo slúžia. S Connorom a Chloe sme sa prebíjali davom ľudí, aby sme mohli byť čo najbližšie. Podarilo sa a za chvíľu sme stáli úplne vpredu.
,,Krása.“ Vydýchla nadšene Chloe. Ja som prikývla. Za chvíľu pred bránu prišiel muž oblečený v čiernom obleku, trošku sa podobal na riaditeľa školy. Všetci sme mu hneď začali tlieskať. Keď tlieskanie ustalo, prehovoril.




To by bolo všetko, Chcete ďalší diel?


Ahojte!

Nový komentář

Přidávání komentářu je povoleno pouze přihlášeným uživatelům. Zaregistruj se a přidej sem svůj komentář.