Nic :*

Chválime my ženy samy sebe?

Už to vidím, jak si hovoríte: "No moje, si taková úžasná žena!" Anebo: "geniální sem to vymyslela, sem proste úžasná!" Prekvapilo by me, kdyby mnohé ženy vedeli úprimne povidat, "áno, vždy sama sebe pochválim, kdyz sa mi neco podari". Vážne -dela to vubec nekterá z vás?

Moje zkusenost je taková, že my ženy umime velmi kvalitne pokarhat. Uprimne si hovoríme, jaké sme blbé,nebo..., jaké sme sprosté, nebo...., jak sme jen mohli udelat toto...atakdale, atakdale....Kritizovat se, to ano, to je prirozené. A dokonce máme dojem, že kdyz samy sebe kritizujeme, tak sme vlastne k sobe uprimné. Máme dojem, že takto se vychovávame. Samy sebe....

Napadlo vás nekdy, že je to treba jedna strana mince? Je to treba možno 50%? A co ta lepší polovička????Nemely by sme byt k sobe uprimné i v tom, že sme skvele?

Nekteré z nás sa nekdy umí pochválit. Vypadá to asi takto:

1. jej, tak toto se mi podarilo!
2. no nejsem ja úžasná?
(trvá to asi 3 millisekundy)

Chvílecka vnitrného ticha a nasleduje náš vnitrný kritizér:

3. dopr****, nemužu se takto chválit, to je hloupe a sobecké
4. doufam, že si toho nikdo nevšiml 
5. vlastne - mohla sem to udelat i lepši
6. co si vlastne myslím že kdo sem? 
7.nikdy to neudelam lepšie
8. hm, no co už, tak sem takova jaka sem :(
 
 
 A ted Slovensky bohuzel :/

 

(Ak sama seba žena pochváli, že má krásnu tvár a naozaj pekný zadok, tak okamžite sama sebe vytmaví, že má hrozne škrekľavý hlas a hrubý krk) 

No vidíte sa v tom? Akonáhle sa nám zablysne v mysli myšlienka, že možno -  trošku -  trošičku aj sme krásne, alebo nadané, alebo úžasné mamy....okamžite sa zapne náš alarm a my brzdíme, hamujeme a okamžite to musíme vykompenzovať tým, ako vlastne o nič úžasné nejde, tak sa podarilo a čo. Iba niekde  v kútiku si nechávame takú maličkú nádej, že možno......možno...predsa len sme trošičku krásne, alebo múdre....

Viem, neznášate arogantných a sebavedomých ľudí. Ani ja sa s aroganciou nemusíme, a ak na ňu narazím, radšej sa tvárim, že ju nevidím. 

Arogancia ale nie je to isté ako sebeláska, alebo  vedomie vlastnej hodnoty. Ak ste si vedomé svojej hodnoty, tak nie ste arogantné - len viete, že ste hodnotný človek a to predsa nemusíme už nikomu dokazovať :)

Preto som sama sebe dovolila - a bol to boj s mojím sebakritickým ja, túžiacim po nedosiahnuteľnej dokonalosti, pochváliť niekedy sama seba, keď moja hlava, telo a celé moje JA niečo urobí správne. Nikto iný ma nepochváli a nemôžem nikoho iného ani nútiť otázkami, aby ma (prosím, prosím, prosím - srdce plače) pochválil. Niekedy sa aspoň na chvíľku ponorím do niekoľkominútovej radosti zo seba samej, aká som šikovná a milá a vôbec úžasná žena. Iba sama pre seba, nie pre svet. Niekedy chválim moje telo, že ma poslúcha, že nie je choré. Viem sama seba pochváliť aj za to, že zvládam niekoľko hodín vkuse šoférovať a čo na tom, že sú aj lepší? V tej maličkej mojej - iba mojej minútke je mi jedno kto na svete je lepší, alebo šikovnejší ako ja. V tom malom okamihu som ja v mojom svete najlepšia. 

Rada chválim ľudí. Rada oceňujem aj maličkosti. Každý je predsa niečím výnimočný, nie? Ešte ste si to nevšimli? 

Zaslúžime si byť na seba milé. Viem to. Čím viac žien poznávam, tým viac som o tom presvedčená. Nepoznám obyčajné ženy. Ak budete mať chuť niekomu povedať, že ste úžasná a hrdá na seba, že sa Vám niečo podarilo a je vám hlúpe to povedať niekomu blízkemu (čo by si o vás pomyslel) zavolajte mne. Ja úprimne verím, že každá ste úžasná žena. 

Nový komentář

Přidávání komentářu je povoleno pouze přihlášeným uživatelům. Zaregistruj se a přidej sem svůj komentář.