Paper Crown ♛

Lyžiarsky výcvik | Čo by ste mali vedieť?

Čayte!

    Pár dní som nebola aktívna a to kvôli tomu, že sme išli na lyžiarsky výcvik. Neviem koľko nás bolo, ale išiel celý ročník a nešli hádam traja alebo štyria. Užila som si to, ale nie nijako extra že na to nezabudnem. Som *trochu* sklamaná, ale čo, aspoň mám pár zážitkov a viem trochu lyžovať!

    Snáď vás článok bude baviť!

                                          Priebeh                                             

Ráno

    Ráno odchodu som bola nevyspatá a trochu vystresovaná, ako to celé dopadne. Taktiež mama bola v strese, lebo nevedela, či mám všetko zbalené, či mi budú sedieť lyže a podobne. Proste to ráno bolo naozaj zmätok.

    Po tom neporiadku sme nejako naložili veci do auta a už sme radšej šli.

Stretnutie

   Mali sme sa stretnúť pred školou a vďaka môjmu stresovaniu som prišla úplne prvá a musela som čakať.

    Vynechám ako som sa musela unavená trepať asi tridsať metrov s ťažkými vecami do autobusu a nudnú cestu, tak preskočím k tomu, ako sme došli. Tri hodiny cesty. Autobus nás vysadil a zbytok sme museli zájsť pešo.

Cesta k hotelu

    Kilometer dvesto po zamrznutej ceste. Super. Nejako sme sa s vecami vyškriabali až hore po strmom kopci. Samozrejme, lyže a kufre nám nechali v autobuse aby sme to zvládli. No museli sme si vyniesť príslušenstvo.

    Hodinu a pol sme čakali v zime pred hotelom, kým nás konečne pustili dnu. Napchali sme sa do takej maličkej miestnosti, každý sa tam tlačil a moja kamarátka dokonca spadla na nejakých ľudí.

Hotel

    Bolo tam dosť izieb, niektoré po dvoch ľudí, iné po troch, no a my sme si zobrali pre šiestich. No nejako sme sa tam dostali aj s jednou navyše, lebo sme ju proste nemohli odlúčiť!

    Každý deň sme mali raňajky, obed a večeru už v hoteli.

Izba

    Narozdiel od hrozného exteriéru, interiér celkom ušiel. Bola tam jedna manželská posteľ, roztiahnutý gauč pre dvoch a dve osobitné postele. Na izbu pre šiestich to bolo dosť malé. Všetci sme sa tam motali, zakopávali a tlačili sa na seba. Nebolo tam veľa miesta, ale nejako sme to prežili.

    Na obrázku to nevyzeralo až tak zle, no berme na vedomie, že stôl bol natlačený na posteľ a pri stole bol rozložený gauč.

    Boli tam 3 zástrčky na nabíjačku. Nemohli sme kvôli tomu používať lampy. Jedna bola dokonca hneď nad posteľou a nemala som si kde položiť mobil, tak som spala na kábli.

                                   Recenzia hotela                                      

     A znovu, podľa obrázka to nevyzerá tak zle, že? Nesprávne. Vedľa toho hotela sa staval nový, tak tam bol všade neporiadok, modré plachty a všade sa to šmýkalo. Robotníci zrejme fajčili a tak okolie hotela smrdelo za dymom z cigariet. Ako som hovorila, hodinu a pol trvalo personálu dohodnúť sa s učiteľmi na izbách alebo čo, a tak sme tam všetci natlačení v hluku, smrade a zime museli čakať. Ale nemôžem to zas preháňať, no boli sme unavení a všetci sa sťažovali.

 Všetci boli zmätení, že či to je naozaj to z obrázka. Omietka bola vyblednutá. 

   Personál. Predstavíte si tak desať slušne oblečených, mladých a rozumných ľudí, že? Nie. ''Široký'' personál hotela pozostával z troch postarších ľudí. 1 Muž, 2 ženy. Boli milé, dokým neprišlo na jedáleň. Robili sme hluk, áno, lenže oni by to mali prenechať nášmu pedagogickému dozoru, nie? A nie sa nám všetkým po jednom sťažovať, že sme horší ako škola s poruchami správania. Kuchárka bola bez hygienických rukavíc.

    Izby sa rozpadávali. Mali sme zlomenú záchodovú dosku a stále sa na nej niekto šmykol a spadol. Raz večer dokonca kamarátka vyšmykla a spadla do sprchového kútu. Taká bola malá kúpelňa.

    Taktiež sme mali rozbitú skriňu, jedna polička vkuse padala. Nahlásili sme to a aj tak sa na nás vykričali.

    A nefungovala telka, super.

    Nesmiem zabudnúť na to, že povinne každý deň im vypadával prúd vody. Tak dve hodiny minimálne 3x do dňa nešla voda.

    K jedlu nemám čo povedať... Nebolo to najhoršie, ale ak za ''dukátové buchtičky'' považujú chlieb s akýmsi vanilkovým mliekom, tak mi ich je trochu ľúto. =D

    Samozrejme naozaj si vážim toho, čo pre nás spravili, že nám aspoň umožnili mať strechu nad hlavou, ale sú niektoré veci na ktoré by si mali nabudúce dávať pozor. Je mi ľúto ak som týmto skazila náladu alebo niečo také, je to len môj názor.

                                                                 ★☆☆☆☆

                                         Lyžovanie                                          

    Hlavný bod programu. Ako prvé by som vám mala povedať, čo presne na to potrebujete, alebo čo sme aspoň potrebovali my.

Čo potrebujete?

    Všetko sme si to museli zaobstarať sami, či už od príbuzných alebo z požičovne. Musím podotknúť, že požičovňa, v ktorej som si mala vypožičať lyže mi dala jednu lyžiarku menšiu ako druhú. Keď som im to povedala, len hovorili že to nevadí, že to si mám dotiahnuť. Na svahu mi ale nesedela do lyže, tak som si musela vypožičať z požičovne na svahu.

1. Lyžiarky

    Nevedela som čo to je pokým som nebola v požičovni.

    Obujete si to, pozapínate a potom si v tom len precvičíte nohu.
Musíte si na to zvyknúť, taktiež nemôžte mať narovnané nohy, inak vás to bude tlačiť. Lyžuje sa s mierne pokrčenými nohami.

    Na lyže si ich obujete tak, že dáte špičku dopredu a pätu budete tlačiť do lyže.

2. Lyže

    Samozrejme, že budete potrebovať lyže. Len s lyžiarkami sa ďaleko nedostanete.

    Všetkým je logicky jasné, že lyže musia byť rovnako veľké. Radím vám, v požičovni si ich vyskúšajte obuť obe, inak sa vám stane to čo mne. Tiež si skontrolujte či máte rovnako veľké lyžiarky a či vám sedia.

    Vraj je jedno, ktorá lyža je pravá a ktorá ľavá.

3. Helma, okuliare, rukavice, kukla

    Helma je základ, myslím, že na svah by vás bez helmy ani nepustili. Neradím brať helmu na bicykel, to by ste ďaleko nedošli!

    V požičovni by mali požičiavať aj helmy, takže si ju nemusíte kupovať.

    Rukavice si už musíte kúpiť. Lyžiarske sú drahé, moje stáli asi 33€. No verte mi, bez rukavíc do snehu spadnúť nechcete! 

    Okuliare hádam tiež nie sú povinné. Aj tak som ich mala požičané, no nepoužila som ich ani raz. Sú vraj len kvôli tomu, keby náhodou snežilo alebo svietilo silné slnko.

    Kukla tiež nebola povinná, ale bez nej by mi bola zima. 

4. Skipás

    Neviem či bol povinný, stojí okolo 35€ na týždeň, ale nám ho platil tiež štát.

    Je to taká kartička ktorá vás pustí na vlek/pomu. Len ju nemôžete stratiť a musíte si ju brať každý deň, ak chcete ísť na pomu.

Vlek/Poma

    To je zariadenie, ktoré  vás vyvlečie hore na svah, aby ste nemuseli kráčať. Niečo ako lanovka, ale nesmiete si na to sadnúť, inak spadnete!

    Ak na to idete prvýkrát, musíte popýtať človeka, ktorý pri nej je aby vám to dal pod zadok. Potom sa len chytíte, lyže máte vo vodorovnej pozícii a idete.

    Zo začiatku to vami trhne, ale potom sa už len snažte mať lyže rovnako. Radšej sa držte tyče a nesadajte si na to, len stojte rovno a nechajte sa ťahať. Nemusíte sa držať, ale ja som sa príliš bála na to to pustiť.

    Keď už ste hore, musíte to nechať vytiahnuť vás na nejakú rovinu, potom dať jednu lyžu bokom, vybrať si to a už sa len snažte nespadnúť. S týmto som mala najväčší problém!

    Ak spadnete počas jazdy, snažte sa hlavne ísť ostatným z cesty aby ste ich nezhodili tiež. Potom sa buď postavte alebo počkajte na niekoho, kto vás má na starosti. 

    Nikomu sa nič vážne nestalo, nikto nemá žiadnu zlomeninu ani nič, takže to dopadlo dobre!

                                      Ako lyžovať                                       

    Dobre, ak ste nikdy nestáli na lyžiach budem dúfať, že vám to aspoň trochu pomôže.

Obúvanie lyží

    Stále sa obúva prvá spodná lyža! Ak stojíte na svahu a idete sa obuť, postavte sa bokom - ani aby ste sa nešmýkali dole ani aby ste nepozerali hore. Vy kontrolujete lyže, nie lyže vás. Všetko, čo spravia lyže je vašou zásluhou, tak aby ste sa nešmýkali použite kraje lyží, zaprite ich do snehu, tak by ste sa nemali hýbať. Ak máte obutú spodnú lyžu (to je tá, na ktorej strane ide svah smerom dole), zaprite sa a obujte si druhú. 

Rozcvička

    Už ste obutí. Najprv by ste sa mali rozcvičiť. Striedavo dupajte. Ale držte si stabilitu. Jednu nohu hore, potom dole a druhú to isté. Dupanie je jediné, čo nás naučili, ďalej bokom choďte smerom hore.

Zatáčanie

    Zatáča sa tak, že pritlačíte na jednu nohu. Ak pritlačíte na pravú, budete bočiť doľava. Ak na ľavú, pôjdete doprava. Ale ja si to veľmi neviem zapamätať, stále som zatočila a ani neviem ako som to spravila, silou mysle? =D

Brzdenie

    Musíte vedieť brzdiť. To je základ. Nechcete sa predsa šmýkať 300 metrov na koniec svahu a nakoniec buď spadnúť, alebo naraziť do nejakého turistu, nie?

(Áno, aj to sa nám už stalo =DD)

    Nesmiete sa toho báť, lyže ani sneh vám neublížia. Len sa to musíte naučiť.

    Tak teda, brzdí sa tak, že sa budete snažiť dať päty čo najďalej od seba. Špičky takto tlačte k sebe, ale pozor, nesmú sa prekrížiť, inak spadnete!

    Hovorí sa tomu pluh.

    Ak budete nohami tlačiť do zeme a pätami od seba, mali by ste zabrzdiť. Na strmom svahu to veľmi nepomôže, preto sa snažte svah schádzať postupne pluhom.

    Pokročilo a vraj jednoduchšie to je oblúkmi, lenže to som sa ešte nenaučila a lyžiarsky mám už za sebou, tak snáď na druhom na strednej škole.

    To je tak všetko čo by som vám mohla povedať, viac toho neviem.

                                  Príhody a hlášky                                     

    Nestalo sa tam toho veľa, ja som väčšinou bola v izbe, ale pri najväčších príhodách som bola už aj ja. Obe boli tak nejak spôsobené mnou, hehe... =D

Príhody

1. Detský vlek

    Je to ako vlek/poma, ale pre deti. V lyžovaní som bola najhoršia z izby, tak som ostala v poslednej skupine s pár chlapcami. Učitelia nás ťahali na detské vleky ale ja som sa proste bála, tak mi tam učiteľ musel pomôcť výjsť aby som našla odhodlanie. Zlyžovanie svahu bolo v pohode, len som sa bála tam vyjsť. 

    Učiteľ mi pomohol ísť hore, to bolo v pohode. Na rovine som sa trochu šmýkala, ale učiteľ mi pomohol. Lyžovanie mi išlo celkom dobre, tak som zišla dole a druhýkrát som si hovorila, že to už zvládnem.

    Držala som sa, začali ma bolieť ruky ale keď som to vyšla bolo to v pohode. No, skoro. =D

    Pustila som sa príliš skoro, tak to so mnou začalo šmýkať dole. Začala som panikáriť a chytila sa prvého na čo som dosiahla. Lano, na ktorom boli tie vleky pripevnené, lano ktoré sa samozrejme hýbalo. Schytila som sa, začalo ma to páliť a tak som sa pustila a spadla. V snahe postaviť sa ma tresol do hlavy ďalší vlek a tak som tam ležala a všimla si, že za mnou idú ľudia. Nejakí cudzinci. Musela som sa im odstúpiť. Pýtali sa ma niečo ale ja som nerozumela.

    Tak som sa odstrkala nabok, aby som nezavadzala. Potom som tam ležala asi pol hodinu. =D Na tom vleku išlo ešte pár spolužiakov ktorí sa pýtali či som v pohode a či majú zavolať učiteľa, no ja som sa tak hanbila že som ich poslala preč a čakala tam, na zemi, neschopná sa postaviť až kým neprišiel učiteľ.

    Dievčatá na izbe sa mi z toho ešte dlho smiali., lebo boli lepšie ako ja a ja som spadla na detskom vleku... =D

2. Martinko Klingáčik

    Keď som bola posledná, už len s kamarátkou(dajme tomu že Anna) na izbe tak som si všimla topánok inej kamarátky(vymyslené meno-Ela). Boli to nejaké červené, zimné topánky a naozaj mi pripomenuli Martinka Klingáčika a tak som to povedala Anne. Tá je totiž geniálna, a tak ju napadlo že Elu a ostatné dievčatá vystrašíme.

    Anna začala hneď písať nejakú báseň o Klingáčikových topánkach. Anna zobrala mikiny, rukavice, nohavice, plyšáka, samozrejme topánky a začala stavať. Vyzeralo to...strašidelne =D

    Zavolali sme ostatné dievčatá do izby, zhasli svetlo a Anna začala recitovať. Klingáčika sme skryli pod perinu a keď dokončila básničku, odkryli sme ho. Všetci sme sa začali smiať. Ele to nevadilo. =D

Hlášky

Sme v jedálni

Anna: Má niekto vodu?

Simona: Ja mám 4 litre

Anna: Čoho?

Všetci už skoro spíme a kamarátky sú paranoidné, je tma

Ela: Ľudia ja vidím nejakého černocha na stoličke vedľa vás, to čo je?

Ja: To sú moje veci, nezh-

*Simona sa zľakne a zhodí mi veci zo stoličky*

Čakáme na kamarátku ktorá išla pre stolnú hru, potom príde

Ja, otrávená z čakania: Ela ježiš konečne, to si tie dostihy vyrábala alebo čo?

Ela si položí ruku na môj kufor, ktorému som dala meno Artur (nie, nie som divná =D)

Kufor: *niečo praskne*

Ja:

.

ARTUUUR!!!

Anna spraví niečo Ele a hneď sa jej to vráti

Anna: LIETAJÚ KARMYYYY

Posledný deň, keď sa balíme

Anna: Ja potrebujem mamuuu, mne sa do kufru nič nezmestii =(

Tu to ukončím.

    Boli ste už na lyžiarskom? Ak áno, určite mi napíšte ako ste si to užili a ak ste ešte neboli, tak napíšte, či sa tešíte.Snáď sa vám článok po dlhej dobe páčil!

Majte sa!

+14

Cestování

Autor: Just Emma   |   Publikováno: 15.02.2019   |   Zobrazeno: 940x